Do tretice všetko zlé. O týždeň meškajúc vchádza konečne do učebne mohutný muž, lekár a výrazným hlasom zahrmotí.
„ Na to, aby ste vynášali misu spopod mňa, tento predmet /vyučovací/ vôbec nepotrebujete," pokračuje s ďaľšou perlou
„Dohodneme sa. Niečo Vám o tom poviem a nakoniec mi dáte indexy a ja Vám zapíšem E. Na viac nemáte, ani keby ste sa učili."
Popozerá po ohúrených študentkách a pohľad sa mu zastavuje na mne, viditeľne najstaršej.
„Vy ste tu matka pluku?"
„To si vyprosím." ( praotec Čech - urážam praotca v duchu.)
„Ste študentka?" zmierni tón, nechápe.
„Áno."
„Stretneme sa nabudúce, teraz mám niečo dôležité." odchádza z miestnosti do nenávratna.
Neveríme, pohoršujeme sa, čo teraz? Oznámiť to? Oznámime a nebudeme mať platný predmet. Už je neskoro v semestri, aby tohto nadradenca vymenili. Naše štúdium nie je jednoduché. 2400 hodín klinickej praxe plus všetky medicínske predmety a všetky ošetrovateľské predmety. Nemáme mať kedy ani zápočtový týždeň a skúškové obdobie máme skrátene kvôli praxi. Tak čo teraz? Necháme tak. Nestáva sa to bežne.
O dva týždne. Medzitým nič.
S hrmotom muž-lekár vojde dnu, s hrmotom sadá a začína nás skúšať na cvičení. Neprezradím čo, lebo by som ho úplne prezradila.
„Tak prvá vy, vymenujte..., neviete a von!"
„Druhá vymenujte...ste blbá a von!"
„Ďalšia prosím ...a rovno von!"
Trieda rýchlo redne, ruky sa potia,oči kmitajú v otáznikoch, rozmýšľam čo povedať chrapúňovi, čo naschvál šliape po duši mladých študentiek.
Som na rade, vymenujem, samozrejme nedobre a von. Neodchádzam, sedím, hútam, čo povedať tomuto nadradencovi.
„Čo keby ste nám to na tomto cvičení vysvetlili konštruktívne vy?"
„To všetko máte vedieť. Choďte pre tie nešťastnice, nech sa vrátia."
a ktorúsi poslal von. Zabral môj vek.
Zrazu mu zvoní telefón.
„Áno, Karinka, nemám ešte, tie faktúry si chcela, ale vieš čo, zapíš to tam teraz, alebo ešte lepšie prehoď to takto, chápeš, nebude tam veĺké DPH, rozumiem, lenže čo teraz s tým, aha áno, tak objednaj, môžeš, to bude hádam dosť , ty si poradíš, spolieham na teba, áno, áno, všetko najlepšie k meninám, ha, prídem, prídem. Čau, bozkávam ťa." znie prednáškovou miestnosťou počas výuky.
Záznam tohoto incidentu si zaznamenávam do môjho mobilu a upokojujem sa. Posledná hodina, všetky máme indexy, nadradenec si nás volá jednotlivo ku stolu a zapisuje od buka do buka, teda od C cez D po E. Dôležitý predmet nás učí život a prax. Nadradenosť lekára.
Česť všetkým nenadradeným lekárom, ktorých poznám. Moju alma mater si nesmierne vážim. Stretla som tam skvelých, dôsledných a prísnych vyučujúcich. Incident v škole bol ojedinelý a stal sa v roku 2007-2008. Pravidelne sme vyplňovali anonymné dotazníky, kde sme všetky nadradenca určili. Na základe toho verím, že nadradenec tam už nepracuje. Štúdium -2300 hodín odbornej praxe na klinikách a 2300 hod. teórie, obrovské množstvo seminárnych prác sa veľmi ťažko dajú vtesnať do 6-tich semestrov. Boli sme ticho, lebo sme pochopili, že niet kam vtesnať ten predmet v ďalšom semestri. Museli by sme ho absolvovať v nočných hodinách. Atmosféru strachu vniesol do štúdia on svojim nadradeným vystupovaním, nie škola. Študentky, ktoré nespĺňali prísne kritéria neboli pripustené k štátnym záverečným skúškam. Niektoré z nás veľmi prísnu štátnu záverečnú skúšku neobhájili. Tento príbeh nás vôbec neodradil od potreby vzdelávať sa.
