"Deduško, to sa nám už nemôže stať", povedala som mu kedysi s mladíckou istotou, keď mi ukázal svoju pracovnú knižku. Jeden deň podpis od staviteľa za odpracovaných 6 hodín, druhý deň od majstra za odpracovaných 7 hodín. Ráno postávali pred Živnodomom (dnešná Nová scéna) a čakali na akúkoľvek prácu. Ak mali šťastie, trochu zarobili. Tridsiate roky minulého storočia. Hlboká svetová kríza.
V štrnástich mi bolo jasné, že na let do vesmíru nebudem mať, že pilotkou boeingu byť nemôžem a tak som v tom slohu písala o metre, rýchlodráhach, rýchlovlakoch a o lodnej doprave. Vlastný mobilný telefón a vlastný nootebok nikoho z nás nenapadol, doma sme nemali ani pevnú linku, lebo kapacita siete v Bratislave nestačila.
"Deduško, pomýlila som sa, stalo sa to aj nám." Hlboká dlhová kríza, nezamestnanosť, hrozba štrajkov, nepokoje a nespokojnosť prerastá každým dňom, je to tu. "Deduško, metro tiež nemáme, ani rýchlovlaky, iba IC a Regio Jet a hlavnú stanicu buď rád, že nevidíš."
V tej triede ani jeden z nás 14 ročných nepociťoval potrebu písať svoju predstavu o zdravotníctve, keď bude mať 50 rokov. Možno o nových objavoch v liečbe proti rakovine. Pani učiteľka, aj vaša veta mohla znieť úplne inak
"Ak budete mať 50, tak tu budete mať prevažne zastaralé nemocnice s takmer nefunkčným vybavením, nespokojných lekárov, degradované sestry a zdravotný systém takmer na kolenách."
"Deduško, prežil si to celkom pekne, prežijeme aj my "
