Cesta autom Canberrou, televízna veža, extraoriginálny parlament s jazerom Griffin s Cookovym vodotryskom, Tvoje práce statika, konštrukcie, štadión so zavesenou membránou, veľmi odvážne športové štadióny, celý jeden deň si ma previedol tým všetkým, čo si urobil. Úplne iné a inak, štíhlejšie a odvážnejšie ako moje konštrukcie, ale aj podobné ako u nás a u mňa. Nezatvorili sa nám ústa, porovnávali sme rozdiely a podobnosti.
Túlanie v jednom veľkom športovom areáli mi prinieslo malé prekvapenie, nezvyčajné pre mňa, stalo sa mi možno osudovým. Znela príjemná hudba, viedla ma, krytý bazén s otvoreným presklením, nikto ma nezastavil, nezakázal vojsť. Vtedy to však nebola lanová konštrukcia strechy haly, ktorá ma ohúrila. V bazéne cvičila do rytmu hudby skupina viditeľne starých ľudí, okolo 70-80 ročných, pohľad,ktorý ma nútil zastaviť. V rukách držali kruhy, možno hula - hop, počúvali rytmus hudby a cvičili tak, ako im cviky predvádzala fyzioterapeutka. Ľudia, ktorých som vôbec nepoznala, vo vode nemysleli na svoje starosti a bolesti súvisiace s ich vekom. Odbehli od nich. Také jednoduché, iba sa snažili. Náplň, ich hlavný program dňa, cvičenie, sústredenie myšlienok na cviky, pohyb, ktorý im zvyšoval telesnú obratnosť, svalovú kondíciu. To čo bolo ťažké pre nich urobiť v bežnom prostredí života, bolo tak jednoduché urobiť vo vode, usmievali sa, dokázali to, veď všetko je ľahšie robiť vo vode. Pokrčiť koleno, zdvihnúť nohu, ohýbať lakťom, posilniť svalstvo pohybového ústrojenstva, nenásilne vo vode, k tomu pekná hudba a posmeľovanie od fyzioterapeutky. Všetko pre nich tak povzbudzujúce a príjemné. V ich tvárach sa zračila spokojnosť, a sústredenosť.
Kam sa z nich vytratila tá zvyčajná starecká depresia? Nenásilne a bez zadýchania, bez veľkého zaťaženia s nadľahčením vo vode a s hudbou, ktorá sa im páčila. Veď aj mňa tam prilákala tá istá hudba, nepamätám sa už aká. Chcela som tam byť nenápadným pozorovateľom a to sa mi podarilo , nikto si ma vôbec nevšímal. Cítila som chvíľkový návrat do akéhosi školského režimu, k disciplíne tak potrebnej pre pocit ich sviežosti, aj mojej sviežosti, spolupatričnosti a pocit že ešte môžu, ešte dokážu. Ten výraz v ich tvárach bol novým vánkom pre mňa.
Neľutujem. Nezabudnem ten pocit vo mne, presvedčenie, že byť starým môže byť aj pekné. Vedela som to, ale toto ma povzbudilo ešte viac a prajem si to pre všetkých ľudí, ktorý sa boja stárnutia.
Jeden z mojich vtedy nových objavov, bol pre mňa ďaľšou iskrou, ktorý ma inšpiroval. Pomáhať znižovať depresiu tak zvyčajnú pre starých ludí, keď sa boria so svojim oslabením sa dá aj takýmto spôsobom. Stačí mať napríklad dostupnú plaváreň, empatickú fyzioterapeutku, príjemnú hudbu. Primárna prevencia.
Je to malo? Je to veľa? Presvedčená som, že to nie je tak veľa.
Neviem nič o ich osudoch, ale pred deviatimi rokmi sa usmievali s pocitom plného života, v rámci ich možností a neurobila som vtedy pre nich nič, naopak oni urobili pre mňa. Moment v čase.
Sme obaja statici, vieme že dvadsaťpäť rokov praxe vôbec nie je rutina. Urobiť projekt statiky pre komplexy budov, výškové budovy, zložité technologické konštrukcie je náročné , chce to celého človeka, aj keď to vieme robiť a púšťame sa s odvahou do toho, šibnutím čarovného prútika to nie je. Prebdené noci strávené nad výpočtami, výkresmi, zmeny a opravy, to je naša investícia. Odmenou sú nám zrealizované stabilné funkčné budovy, obytné domy, výškové budovy, nemocnice, čističky odpadových vôd, čerpacie stanice pohonných hmôt a iné lahôdky.
Je to málo? Je to veľa? Presvedčená som, že je to dosť.
Dnes, po deviatich rokoch od nášho stretnutia som už aj sestrou, ukončila som denné bakalárske štúdium na Slovenskej zdravotníckej univerzite smer ošetrovateľstvo, s presvedčením urobiť niečo pre starých ludí aj u nás, v mojom hlavnom meste a venovať sa im. Naplno prežité, krásne a veselé tri roky štúdia sú pre mňa obohatením, pestrou zmenou a mojou investíciou. Mám za sebou jeden rok praxe sestry na plný úväzok v liečebni pre dlhodobo chorých, denné aj nočné služby, a viem, že túto prácu so starými ľuďmi chcem robiť do svojho konca, do dlhovekosti. Odmenou je úsmev v tvári starých ľudí, ich posun o krok k úspechu, alebo aj neúspechu, aj ich plač alebo ich zlosť, stáť pri nich, povzbudiť, držať im ich natiahnutú ruku, ponúknuť rameno, pohladiť, objať, vypočuť, porozumieť im a pomôcť v sebestačnosti, to je pre mňa život a úplne plný.
Dať im vlastnú ruku v chvíľach ich odchodu, neplakať vtedy, láskavo sa im prihovárať, je pre mna cťou.
Je to málo? Je to veľa? Presvedčená som, že je to navždy.
Ak sa dá mať prostriedky a prostredie pre takúto prácu v Tvojom hlavnom meste, tak sa to môže a musí dať aj v mojom hlavnom meste. To je môj dnešný piedestál a prosím o povzbudenie.
Lubica, statik a sestra v jednom.
