Pritlmím večerný beh cez Slavín. Šero a osvetlené mesto, milujem ten výhľad, preň si bežím až dolu ku krížu. Cestu mi skrížia dvaja mladí ľudia. Zoskakujú dolu z trávnatej plochy hromadného hrobu a mňa to trhá. Neželám si, aby behali po tých hroboch a trpím. V šere večera vidím ďaľšiu skupinu. Siluety mladých ľudí stoja na hromadnom vyvýšenom hrobe. Asi nevedia, že stoja nad telami mrtvych, možno rovesníkov, ktorí mohli žiť. Zomreli zbytočne. Nechcem ich rušiť, sú tichí -nerušia a sama neviem čo urobiť.
Vybehnem hore na mohylu pre najlepší výhľad. Slavín zrazu osvetlia svetlá dvoch aut. Pomaly sa približujú po vydláždenej ploche. Poriadková polícia. Stuhnem. Čo tí mladí na tých hroboch? Muži, ozbrojení policajti, ticho medzi sebou komunikujú a kráčajú priamo k hromadnému hrobu. Siluety postáv mladých ludi trčia proti oblohe, muži si svietia baterkami.
"Dobry večer, nechceme Vás rušiť, bavte sa ďalej, ale stojíte priamo na hromadnom hrobe, poďte dolu, dávajte si pozor, nespadnite, sú tu náhrobné kamene, pod nimi vaši rovesníci." Podávajú muži zákona mladým ruky, ked zoskakujú dolu. Nik z nich neprotestuje, ticho rešpektujú a hrob opúšťajú. Lojtenant, seržant, saldat spokojne si spi večnost pre rešpektujúcich. Mladosť pre mladosť.
Ostávam spokojná, už ma to nebolí.
