Za moju hudobnú kariéru som sa s rôznymi hudobnými telesami objavil či už v televízii, miestnych novinách alebo internetovom článku venovanému len čisto príchodu mojej maličkosti do kapely.
S prvým telesom sme sa preslávili v televízii ktorú pozeral len majiteľ a jeho manželka. Mali sme sa predstaviť a povedať na čo hráme. Ja som za štyri sekundy stihol povedať, že som Matúš, hrám sólovú gitaru a dvakrát si prehodiť ofinu. Keďže času bolo málo a ľudí v kapele veľa, namiesto môjho mena sa pri mojej štvorsekundovej sláve objavil len názov kapely. Nevadí možno nabudúce.
S druhým telesom sme sa preslávili v jednom veľmi známom online magazíne o hudbe. Keby tam Bobič nepozná šéfredaktora, môžeme ísť tak do prdele, do prdele, oh džou. Mal to byť návrat na scénu vo veľkej pompéznosti. Zohnali sme fotografku, vytiahli obleky a šup ho na detské ihrisko. Boli by ste prekvapení, ale tie fotky vyšli naozaj super. Len ten návrat akosi nevyšiel. Spomínaný rozhovor kvalitou neohúril, ale nie je ani na zahodenie. Túžený návrat sa príchodom môjho ja priblížil, ale len na chvíľu. Získal som troch kamarátov s rôznymi mentálnymi poruchami a to veru nie je žiadna sláva.
S tretím telesom sa snažíme presláviť. Hráme veľa koncertov, zásobujeme sociálne siete obrázkami a novinkami, no proste všetko čo je v dnešnej dobe nevyhnutné. Robili sme dokonca aj pozvánku na jeden veľmi známy festival do internetovej televízie, tie sú dnes v móde. Naša radosť bola obrovská keďže k televízii sa pridali aj obrovské bannery po meste kde ste mohli nájsť aj názov našej kapely.
Natáčania pozvánky som sa samozrejme nemohol zúčastniť. Nie že by som sa nevmestil do užšieho výberu tých najkrajších v kapele, ale školské povinnosti boli prednejšie. Ostalo to na dvoch menej krajších. Keď mi to chalani poslali tak som sa neubránil smiechu. Úplne jak ja pred piatimi rokmi. Presne to isté, akurát vtedy nám aspoň dobre napísali názov skupiny. Z nádejnej trenčianskej kapely Random Choices nás premenovali na mexickú svadobnú kapelu Random Choses. Jediné čo nám chýbalo bolo sombrero a fúziky na Jara Filipa. Neviem čo z daných vecí zafungovalo, ale včera sme sa všetci zhodli na tom, že to bol zatiaľ náš najlepší koncert.
Nie náhodou píšem, že zrovna včera. Mali sme skúšku, ale bola iná od tých ostatných. Prišla za nami návšteva s tým, že chce robiť rozhovor do novín. Pre mňa už nič výnimočné predsa. Táto periodicky vychádzajúca tlačovina je však úrovňou omnoho vyššie ako tie v ktorých som slávu nezožal. Pani redaktorku sme s nadšením privítali a dostala čestné miesto v našej skúšobni. Hneď vedľa plynového kotla na stoličke pre liliputov. Neočakával som žiadne výnimočné otázky, jednoducho koľko hráte, prečo hráte a kto vás inšpiruje. Čo ma však prekvapilo bolo ako sme dokázali rozviť tieto otázky a porozprávať tých pár zážitkov čo sme zažili. Zistili sme, že ich nebolo len pár, ale vcelku hodne.
Neviem ako bude vyzerať konečná podoba nášho rozhovoru. Je mi to vlastne aj jedno. Mňa teší už to, že sme si dokázali zosumarizovať našu už skoro trojročnú kariéru. Teda každý z nás má tú hudobnú o niečo dlhšiu, ale na začiatku by ani jeden z nás nepomyslel, že vôbec budeme hrať nejaké koncerty.
Občas strácam nádej v lepší svet, nielen hudobný. Preto potrebujem také nakopnutie aké prišlo včera. Cítiť sa nachvíľu výnimočne. Tak ako sa cítili chlapci z Pink Floyd pri natáčaní dokumentu v Pompejách. Som rád, že táto výnimočnosť ku mne príde vždy keď hráme koncert. Nechcem aby som začal brať tieto chvíle ako niečo normálne a nešpeciálne.
