Mal som dvanásť rokov, keď sme s bratom pobehovali po byte s červenými šatkami na hlavách a hrali sme sa na Rambov. Potom keď nás to prestalo baviť sme ich jednoducho hodili do koša a bol pokoj. Odvtedy sme ich už viac nepotrebovali. Mal som dvanásť rokov a jediné čo ma vtedy štvalo boli hlúpe sprievody a nástupy na školských dvoroch v smiešnych handrách. Zrazu sa to všetko skončilo a boli sme happy. Bol som malý a asi by som to tak neprežíval nebyť našich. Vtedy som ešte nemohol chápať veci tak ako teraz, ale prostredie v ktorom žijete vás musí ovplyvniť. Pocity boli silné a trvali dosť dlho. Tuším ešte na výlete do Prahy niekedy v marci. Ulice ešte stále šedivé, ale pulz sa v nich pomaly začal zrýchľovať. Prišla puberta. Počúval som muzičku akú som ja chcel počúvať a už nie iba z kaziet, ale aj z rádia. Kupoval som si časopisy, aké som ja chcel čítať a bez toho aby som ich musel zháňať niekde v Poľsku. V telke som mohol pozerať čo som ja chcel pozerať.
To aké je to vonku na západe som po prvýkrát na vlastné oči videl asi až desať rokov po tom, takže o nejakom kultúrnom šoku už nemohlo byť reči. Ale aj tak som to prežíval dosť silno. Veď to bolo po prvýkrát. Rok nato som už stál na diaľnici niekde za Viedňou a stopoval autá smer Benátky a Avignon. Neskôr to bolo Anglicko a konečne aj Amerika. Pol roka strávených v uličkách New Yorku a ďalší pol rok na ostrove obklopenom krásnymi plážami, pre človeka z malého mestečka na východnom Slovensku to bolo niečo ako sen. Ak by mi niekto povedal, že sa mi to raz podarí, vtedy keď som po byte pobehoval so šatkou na hlave, asi by sa som od radosti zbláznil. Včera som sa vrátil z bežnej týždňovky v Mníchove. Bol som na túre v Alpách. Momentálne cestujem vo vlaku domov voliť, na nohách mám notebook, môžem doňho písať čo ja chcem a bez toho aby som sa musel obzerať či ma niekto nesleduje. Mám dvadsaťosem rokov a je mi fajn. Za toto všetko vďačím ľuďom, ktorý sa nebáli a boli jednoducho dobrí ľudia. Takýchto ľudí vo mne bude stelesňovať jeden človek. Ján Langoš. Ďakujem.
