Ráno po zjedení nejakých tých vločiek a chleba s nutellou som znovu začal stopovať s očakávaním, že to nebude ľahké, vzhľadom na naše predošlé skúsenosti v okolí Monaca, Cannes a Nice. Po dvoch hodinách stopovania vystúpil z jedného auta Rasťo. Stopoval som aj ďalej sám kým Rasťo čakal aby mohol prísť na rad on. Po šiestich hodinách som to vzdal a rozhodli sme, že sa pozrieme do Cannes, keď v tom z nejakej dodávky vystúpil Mará. Bol prekvapený asi tak ako my. Medzi tým sa už Rasťo pustil do debaty s dvoma chlapíkmi v Peugeote s francúzskou poznávacou značkou a dohodol sa s nimi, že nás vezmú všetkých troch do Nice. Boli to Slováci, ktorí hrali s kapelou v Cannes dixieland. Hneď sme vedeli, že sú na tom s peniazmi asi tak ako my, tak sme im troškou prispeli na mýto aj keď nie veľa, ale boli takí ochotní, že nás vysadili až na Francúzsko-Talianskej hranici vo Ventimiglii, čo bolo asi dvadsať kilometrom navyše. Tu sme sa znovu rozdelili a ako prvý som začal stopovať ja. Zastavil mi starší Talian na karaváne, ktorý keď bol mladý tiež stopoval po Európe. Vysadil ma na benzínke pri Savone a pokračoval ďalej smerom na Janov a Pisu. Našiel som si jediný zakrytý flek kde sa tam dalo prenocovať. Ešte za vidna, aby ma nikto neobsadil a vo vodorovnej polohe pod štyridsaťpäťstupňovým uhlom, som, ako by Mara napísal, ticho zaspal...
