Po toľkej dobe (6 rokov) niečo o tom napísať bude dosť zaujímavé. No aspoň pre mňa, keď sa musím znovu rozpamätávať na tie štyri týždne stopovania, vlastne iba tých posledných šesť dní, ktoré nasledovali potom, ako skončila spoločná púť „tre mučačos“ v malej provensálskej dedinke St. Étienne-du-Grés s priľahlými slnečnicovými poľami, neďaleko Van Goghovho Arles. Nikdy som si nemyslel, že by ma tak malo očariť slnečnicové pole, vlastne akékoľvek pole. Ešte ako malý zasran som musel chodiť pomáhať babke na záhradku, čo som z duše nenávidel. A to bola iba malá záhradka. Dodnes nerozumiem, prečo som celé leto dobrovoľne strávil zbieraním jahôd a brokolice v Škótsku, ďalšie leto balením fazule v Anglicku, aby som to nakoniec ukončil polročnou stážou záhradkárčenia na ostrove Nantucket. Nehovoriac o tom, čo bolo cieľom tejto „expedície“. V každom prípade tie slnečnice nemali chybu a ešte sa aj dali jesť. Nechutili síce ako kradnuté hrozno z viníc v Châteauneuf-du-Pape, ale vyzerali super. Gogh by asi o tom vedel rozprávať, vlastne maľovať...
