Co ma do nepricetnosti vytaca je, ked vidim aki lahostajni su ludia k sebe navzajom. Ze nevidia, alebo aj vedome nechcu vidiet skrytu prosbu medzi riadkami.
Je to pohodlnost, co nas od seba natolko oddaluje, ze mame problem prekrocit tu danu zonu komfortu a pokusit sa urobit nieco inak?
Co ma do nepricetnosti vytaca je, ked ludia kricia a pritom by bolo omnoho lepsie, keby boli ticho.
Z coho mi je naozaj smutno je, ked mam chut porozpravat sa, ale nie je tu nikto, kto by ma pocuval.
Tak aspon citam.
Snazim sa pochopit suvislost medzi tym, co sa deje a vedome ovplyvnujem to ako sa citim. Vedome. Naplno a kazdu chvilu. Ide to. Niekedy tazsie inokedy lepsie. Hladam vyzvy, ktore ma niekam posunu, aby som mala pocit, ze viem zmenit svoje smerovanie. Dat zmysel veciam okolo mna. Vsimam si detaily a tesim sa z malickosti. Staci usmev a ide to lahsie.
Co ma do nepricetnosti vytaca su ludia, ktori sa stazuju, ale neurobia nic preto, aby boli veci inak. Zvyk je zelezna kosela, ktora sa tazko vyzlieka.
Na zaver snad len ....
Je dobre zastavit sa uprostred cinnosti, zodvihnut hlavu a spytat sa samych seba na celkovy pocit a kvalitu zivota. Neobzerat sa dozadu, ale vzhliadnut dopredu a ist za tym, co nas naplni.
Ja vykrocim .... kto sa prida?
