Víkendové túlanie

Moje túlavé topánky ma zaviedli k neďalekej obci Divín. Okrem najstarších slnečných hodín v regióne Novohradu a ďalších zaujímavých pamiatok, sa tam nachádza zrúcanina stredovekého rovnomenného hradu. Navštevovanie takých miest ma oddávna láka, uvedomujem si, že chodím po miestach, kde skutočne chodili pred 700 rokmi naši predkovia a samozrejme, že sa vopred alebo po návrate z takého výletu, snažím aj získať o navštívenom mieste bližšie informácie. A nie som sám, ostal som milo prekvapený, aké množstvo ľudí sa na zrúcaninách nachádzalo. Bralo, na ktorej je hrad postavený, nie je až také vysoké, no i napriek tomu je z neho krásny výhľad na vodnú nádrž Ružiná, na obec Divín a vrchovinu - Ostrôžky, patriace do Slovenského rudohoria. Po odchode z hradu som sa napojil na novú červenú turistickú značku. Veľa ľudí považuje turistiku za šport, veľa si chce turistikou dokázať napĺňanie svojich mét, teda robiť čiarky, kde všade boli. V podstate sú správne obe alternatívy, no na turistike je pozoruhodná ešte jedna vec, že človek, keď chce a vie sa dívať (dobre to ovláda napr. fotograf), veľmi veľa vidí. Na hodinovej prechádzke do obce Tuhár som spozoroval veľmi veľa úžasných vecí, ktoré predo mnou odhalila príroda. Hoci teploty ešte stále nevystupujú veľmi vysoko, už sa zjavili jarné kvety a svahy okolo hradu pokryli stovky fialiek. Kúsok ďalej sa žltne podbeľ a na okraji lesa vidno pľúcnik lekársky. Popri chodníku je dobre vidno stopy po „práci“ diviakov, ktorí dobre poorali lúky pri hľadaní bukvíc a rôznych pochúťok. (Celkom dobrá inšpirácie rozhádzať bukvice po záhrade, nebude treba na jar ryľovať.) Pri malom prameni zase stopy svedčia o tom, že slúži ako napájadlo pre vysokú zver. Cestička po červenej značke je vcelku príjemná určite aj v horúcom lete, lebo sa striedajú otvorené priestranstvá s chodníkom cez les. Z viacerých miest sa odokrýva pohľad na zrúcaniny hradu alebo na vodnú nádrž. Približne po dvoch tretinách cesty je križovatka turistických chodníkov a nový, červený, pokračuje cez Sedem chotárov až do Haliča. Ale na výber je aj množstvo ďalších trás. Človek sa nemá a nemusí v prírode ponáhľať. Ako dospelí väčšinou zabúdame na vlastnosť, ktorá je taká blízka deťom. Keď si všimnete malé dieťa, to má času dosť a dokáže si čupnúť na chodníku a pozorovať chrobáčika, alebo mravčeka, ako sa pechorí s bremenom viacnásobne väčším, ako je on sám. A my v strese a každodennom zhone zabúdame často na tieto jednoduché, ale pritom také zázračné veci. A jar, slnko, vzduch, stromy, to všetko, keď sa dokážeme otvoriť a dokážeme prijať ten dar prírody, nám vlievajú do žíl nové sily a energiu. Preto sa oplatí niekedy aj zabudnúť na upratovanie a vytiahnuť rodinu na výlet, ukázať jej zázrak jari, zázrak prírody, naučiť ich sa dívať a vnímať okolie svojim srdcom.