Keď v našej škole odbory predostreli informáciu o organizovaní protestného zhromaždenia, zaujímalo ich jediné - kto pôjde. Bez akýchkoľvek príprav, bez akéhokoľvek odkomunikovania požiadaviek v učiteľskom zbore, vlastne v učiteľských kolektívoch jednotlivých škôl neprebiehala žiadna oficiálna diskusia s odbormi a požiadavky si sformuloval vlastne nevedno kto, nevedno kedy (i keď nie je ťažké dopátrať sa zdroja, no o tom nikto v kolektívoch s nikým nehovoril). Dokonca aj ten dátum protestného zhromaždenia vznikol na princípe - lebo vtedy.
Odbory sa znížili k požiadavkám jediného typu - plat.
Odbory učiteľov nebránili, keď sa pred ôsmimi rokmi začala prvá vlna rušenia a združovania odborných škôl, prepúšťania učiteľov. Ani keď sa pred rokom začala druhá vlna. Odbory neprotestovali, keď nám pred troma rokmi zrušili zaratávanie všetkých dovtedajších školení. Neprotestovali, keď sme museli urýchlene vypracúvať školské vzdelávacie programy. Neprotestovali, keď nám nechodili učebnice, hoci pripravovať študentov na maturitu sme museli už podľa nových smerníc. Neprotestovali, keď sa zrazu rovnocennými učiteľmi mali stať stredoškoláci ovládajúci anglický jazyk, lebo práve ten bol zavedený povinne a odpísali sa tak kvalitní nemčinári, ruštinári, francúzštinári, španielčinári - všetko vysokoškolsky vzdelaní učitelia...
Prečo zrazu teraz???
Ako som v úvode naznačil - učitelia by mohli čosi dosiahnuť, no museli by sa spojiť všetci (čo ťažko nastane spôsobom - my sme to už vymysleli, vy len poďte s nami). A všetci, to neznamená pár jednotlivcov na internete, ktorí sa zaktivizovali na stránkach virtuálnej knižnice a vymysleli bledomodrú stužku (o ktorej zborovne, reálne zborovne, často ani nemajú potuchy). Ani pár vrcholných predstaviteľov odborov, ktorí vytvoria tri body a idú búšiť do otvorených dvier. Všetci, to znamená všetkých učiteľov - tých v odboroch, aj tých mimo nich! Pár stretnutí po pracovnom čase (alebo pred ním), návrhy, nápady, spoločný postup, aby každý vedel všetko o každom kroku, ktorý sa plánuje urobiť a aby sa každý mal možnosť vyjadriť.
A všetci, to znamená všetkých pracujúcich, ktorí sú nespokojní. Kto sa postaví na stranu učiteľov pri boji iba o ich platy? Nikto. Práve naopak - ich boj môže vyvolať nevôľu. Viem však, že učitelia majú taký potenciál, ktorý by dokázal vyburcovať a spojiť aj ostatné nespokojné profesie. Treba komunikovať s lekármi, komunikovať so železničiarmi, stretnúť sa s autobusármi, poľnohospodármi - pripravovať spoločný postup. Sformulovať spoločné požiadavky, ktoré by primerane zlepšili životnú situáciu tých najťažšie prežívajúcich, tých s najväčším nedostatkom vo financiách, medzi ktorých sa najmä vo veľkých mestách začínajú určite zaraďovať aj učitelia...
A keď by boli sformulované spoločné body, dohodnutý spoločný postup, vtedy zorganizovať protestné zhromaždenie, vyjednávať s vládou. A ak by to nepomohlo, až potom zorganizovať protestný míting. Takto by protestný míting mal svoju silu a učitelia by mali reálnu šancu čosi dosiahnuť. Aj lekári, aj železničiari a ďalší. To, čo mali urobiť postupne odborári všetkých nespokojných profesií už pri generálnom štrajku železničiarov pred niekoľkými rokmi. Vtedy sme sa mali pripojiť. Spojiť sa a spolu žiadať! Učitelia učia svojich žiakoch o troch prútoch Svätopluka, ale sami akoby zabúdali, že v jednote je sila. V dohode medzi sebou. Nie v tom, že jednotlivec vystúpi a ostatní sa občas pridajú a častejšie čušia. Príprava a premyslený každý ďalší krok, to musí byť šachová partia a nie masový útok pešiakmi na kráľa.
Keď čítam vyjadrenia učiteľov na našom portáli virtuálnej knižnice, je mi smutno z toho, ako sa učitelia v komentároch uchyľujú k osobným útokom jedného voči druhému, len preto, že ten druhý si povie svoj názor. Ako napríklad pán S. v jednej z takýchto diskusií hrdo vraví, že sa zaobídu bez toho jedného alebo tých dvoch, ktorí váhajú. A ja vravím - nezaobíde! Kým bude mať pochybnosti o správnosti takéhoto kroku čo i len jediný pedagóg, treba ho presvedčiť, treba argumentovať, komunikovať, nie posielať ho kamsi, zosmiešňovať a želať mu nižší plat ako má.
Požiadavky učiteľských odborárov vyvolajú v spoločnosti určite negatívne reakcie - veď masovokomunikačné prostriedky dlhodobo informujú spôsobom, akoby len učiteľom bolo pridávané a keď to už vyzerá tak, že máme platy azda vyššie ako samotní poslanci, my prichádzame s požiadavkou ešte vyšších platov - averzia zaručená! A môžeme aj stokrát opakovať, že nemáme prázdniny, ale iba určitý počet dní dovolenky, môžeme tisíckrát vravieť, že doma nás čakajú prípravy, opravy písomiek a slohových prác - vždy to skončí pri otázke, a čo telocvikári? Skrátka - tí ostatní učiteľov dlhodobo vnímajú ako práve tých s kopou voľného času. Naše žiadosti o vyšší plat v čase, keď napríklad v našom okolí sú profesie s ďaleko nižším platom, nemôžu vyvolať iné ako nevôľu.
Mimochodom - kam zmizla odborom požiadavka skoršieho odchodu do dôchodku zdôrazňovaná aj v petícii podpisovanej učiteľmi? Tú by verejnosť určite kvitovala skôr.
Preto je potrebná príprava, spoločný postup (aj s inými zamestnaniami), spoločný úder. Voči akejkoľvek vláde bez ohľadu na to, či s danou vládou sympatizujeme alebo nie. Nemôže boj stáť a padať na politických sympatiách/antipatiách k vládnej moci. Ak sú požiadavky oprávnené, treba za ne bojovať!
Mimochodom - jedno bravúrne riešenie sa tu núka. A učitelia by dosiahli ďaleko viac a s hrdosťou, bez prosíkania, priamočiaro. Založiť politickú stranu, v ktorej by boli len učitelia. Že potom by rovnako mohli vznikať strany železničiarov, lekárov, poľnohospodárov? A prečo nie? Čo ak nastal čas vymeniť všetkých politikov za ľudí od fachu? Aby si školstvo riadili učitelia, poľnohospodárstvo pestovatelia, chovatelia, životné prostredie lesníci, zdravotníctvo lekári, dopravu železničiari a dopravcovia... Možno potom, možno vtedy by zmizli malicherné škriepky o tom, čo-kto-kedy-kde-s kým môže v parlametne odhlasovať a hlasovalo by sa konečne podľa najlepšieho vedomia a svedomia (ale aj poznania reality!) ľudí, ktorí sa v daných oblastiach vyznajú.
Že je to utopická predstava?
Škoda...
PS:
Toto sa žiadalo v petícii, ktorú sme podpisovali koncom júna:
1. Žiadame, aby vláda, podľa vzoru krajín OECD, počítala s finančnou čiastkou pre školstvo minimálne 6 % z HDP.
2. Žiadame, aby navýšené financie boli použité najmä na platy učiteľov a odborných zamestnancov tak, aby nástupný plat učiteľa bol 1,2 násobok priemerného platu v národnom hospodárstve za predchádzajúci rok. Ďalší percentuálny rast odvíjať od dnes platných tabuliek.
3. Žiadame možný odchod pedagóga do dôchodku v 56. roku života, alebo po odpracovaní 30 rokov v školstve.
4. Žiadame prehodnotiť kreditový systém, najmä zrušiť 7- ročnú lehotu platnosti kreditov
a toto žiadali odborári na protestnom zhromaždení:
1. systémovo zvyšovať výšku finančných zdrojov na školstvo tak, aby podiel z HDP na školstvo bol do konca jej volebného obdobia porovnateľný so štátmi EÚ,
2. zvýšiť mzdové ohodnotenie zamestnancov školstva, aby bol zabezpečený rast ich reálnych platov,
3. upraviť systém odmeňovania zamestnancov v školstve tak, aby platy pedagogických zamestnancov boli na úrovni 1,2 až 1,6-násobku priemerného platu v národnom hospodárstve a platy nepedagogických zamestnancov boli porovnateľné s podobnými kategóriami v iných rezortoch.
Cítite ten rozdiel?
