Spomienky na Podbrezovú

Raz večer, keď celá naša veľká rodina sedela pri stole a niektorí ešte dojedali chutnú večeru, ktorú nám babka pripravila, dedko nadhodil, či by sa nám nechcelo ísť na druhý deň na l – 2 dňový výlet do krásneho okolia Podbrezovej. Môžeme sa venovať zberu plodov, ktoré nám dá les, urobíme si obed, zahráme si nejaké hry, a po večeri prespíme v nejakom senníku. Návrat domov plánoval napoludnie, kde nás bude stará mamka čakať dobrým obedom. Všetci sme nadšene súhlasili. Mňa hlavne lákalo to, že budem jednu noc spať vonku, niekde v lese, hoci aj v senníku. Nocovať vonku v prírode, to už je niečo. Na druhý deň ráno si každý zobral svoj batoh, ktorý dedo ešte večer pripravil, čerstvú vodu a hybaj na cestu. Dedo rezko kráčal pred nami. Po asi štyroch – piatich hodinách pešej túry došli sme k cieľu našej cesty. Niektorí z nás už vyhladli, boli unavení, ale niektorí sa išli pozrieť do lesa. Aha, aký krásny hríbik, a tu druhý, volala moja mamka. Naraz sa aj ostaní rozutekali do lesa. Dedo ostal sedieť a po chvíli išiel ku kríkom kde začal pripravovať prúty, na ktoré sa dali napichovať rôzne dobroty a opekať. Otec pripravoval ohnište. Prinášal skaly a suché drevo. Blížil sa čas obeda a tak sme si sadli a začali si prezerať každý svoj batoh. V každom bola okrem chleba slaninka, klobáska, ovčí syr a iné dobroty. Oheň sa už rozhorel a tak sme si sadli a mohli opekať slaninku, ale aj huby, ktoré sme v lese nazbierali. V blízkosti bola studnička a tak aj čerstvej vodičky bolo dostatok. Ja som vo svojom batôžku našiel aj loptu. Nejaký čas sme sa s ňou hrali, a potom po večeri prišli na rad karty. Hrali žolíky a popritom počúvali dedkove rozprávanie rôznych príhod z jeho života. Bol to veľmi príjemný, nezabudnuteľný večer.Zahasili sme oheň a každý z nás si našiel miesto v senníku. Zatvorili sme dvere, len horné vetracie okienko sme nechali otvorené. Nad ránom okolo 4h sme počuli akési divné škrabanie na stenách senníka. Prvý sa zobudil dedo a pre istotu sa pozrel von cez horné okienko. Sprvu nič nevidel, ale keď sa to škrabanie ozývalo z jeho strany, zistil, že nás navštívil statný medveď. Zrejme prehrabal ohnište, možno našiel nejaké zbytky jedla a hľadal ďalej. Zacítil „človečinu“! Čo teraz. Najprv sme boli všetci ticho. Čo ak odíde. Ale nie, on stále sa motal okolo senníka a sem tam zaškrabol o steny. Po dvoch hodinách mal otec nápad, že všetci začneme búchať o šálky a kričať. Ale kdeže, neodohnali sme ho. Naopak začal vydávať škrekľavé zvuky ako by nám chcel kontrovať. Uvažovali sme čo ďalej. Dnešný človek by zavolal pomoc mobilom, ale my sme v tých časoch nič takého nemali. Ani poštového holuba. Mali sme ale doma veľmi múdru a starostlivú babku. Keď zistila, že v čase obeda sme neprichádzali, poslala svojho brata bicyklom za horárom. Vysvetlil mu, o čo sa jedná, kde asi sme a on sa vybral za nami. Ešte šťastie, že horáreň nebola veľmi ďaleko od nášho miesta. Keď horár videl v akej sme tiesni, vystrelil dvakrát z pušky do vzduchu. Medveď, len čo počul výstrely, hneď sa pobral kade ľahšie. Veru, veľmi sme ďakovali nášmu záchrancovi, ponúkli ho dobrou domácou pálenkou a pobrali sa rezkým krokom domov. Cesta ubiehala rýchlejšie, lebo sa šlo väčšinou dole kopcom, a tak sme okolo piatej poobede boli doma. Babka nás patrične vyhrešila, i keď sa samozrejme tešila, že sme v poriadku a bez úhony došli. My sme jej ďakovali za vynaliezavosť, s akou nám pomohla a tešili sa na ďalšie dobrodružstvo, ktorým nás dedko zas prekvapí. Dlho sme rozoberali celú príhodu. Neviem dodnes na to zabudnúť a dúfam, že ju budem môcť raz vyprávať svojej pravnučke Simonke, ktorá má teraz 1,5 rokov.Ďakujem za pozornosť.G.F.K.