zamyslenie

Aj táto doba prešla a tak jedného dňa som sa pozeral realite do očí a zistil som, že ráno nemusím tak skoro vstávať, že sa nemusím tlačiť v električke, že... atď. Naraz sa zmenil celý rytmus môjho života a tu vyvstala otázka, čo ja vlastne budem robiť v tom novovzniklom voľnom čase ? Záhradku ani psa nemám, mám len počítač, fotoaparát, kameru a vôľu niečo robiť ďalej.Vzhľadom na to, že ovládam perfektne nemecký jazyk, rozhodol som sa, že budem vyučovať nemčinu. Zo začiatku v kruhu svojich známych a priateľov, ale neskôr sa našli aj ďalší záujemcovia. Vypracoval som si vlastný štýl a osnovu vyučovania, a tak 3 hodiny v týždni som učil. Moji žiaci mali rôzne požiadavky čo do špecializácie oblasti výučby, ako aj doby, ako rýchlo chceli zvládnuť určité penzum látky tak, aby mohli nastúpiť na plánované miesta v zahraničí. Nebolo to jednoduché zvládnuť takú prácu, ktorú som predtým ešte nikdy nerobil, ale tešilo ma to, že žiaci boli spokojní. Neskôr mi písali pozdravy zo zahraničia, ako sa im darí a ako teraz ďalej rozširujú svoje vedomosti z nemčiny. Dostával som listy a telefonáty zo Švajčiarska, Nemecka i Rakúska. Neučil som z finančných dôvodov, ale preto, že ma to bavilo a mohol som niekomu pomôcť, a hlavne preto, aby som ďalej precvičoval svoje mozgové závity. Venoval som sa aj svojmu koníčku - fotografovaniu v spojení s prechádzkami. Vykonali sme s manželkou množstvo výletov do okolia Košíc, kde sme objavovali nevídané krásne zákutia našej prírody. Vek však pribúdal, objavili sa prvé príznaky rôznych chorôb, a tak som musel prestať vyučovať a hľadať si inú „prácu“. Našla sa v samotnom našom bloku, kde som sa aktívne zapojil do správy našej veľkej obytnej budovy. Dnes, keď už mám 82 rokov, pozerám sa na to všetko s určitým nadhľadom, a myslím si, že som konal správne. Božia milosť sa ukázala aj tu, že mi dopriala ešte poslúžiť ľuďom vo svojom okolí. Som presvedčený, že aj takýto prístup k aktívnej činnosti v dôchodkovému veku mi pomohol dožiť sa tak vysokého veku v relatívne dobrom duševnom a fyzickom stave. Vďaka za to nášmu Pánovi, ktorý mi dodnes dáva vôľu a silu napĺňať svoj ešte zostávajúci čas zmysluplne, pomáhajúc podľa svojich možností druhým, v zmysle kresťanských zásad. Ďakovať mi pripadá aj všetkým členom mojej rodiny, hlavne milovanej manželke, synovi s manželkou a obom vnukom a ich rodinám. Viem, že nie každý má to šťastie v tomto veku mať ešte všetkých členov rodiny okolo seba a to je ďalší dar nášho Pána a stvoriteľa. Záverom by som si želal, aby všetci dôchodcovia, pokiaľ im to len trošku zdravie dovolí, nezabudli na aktívnu činnosť v akomkoľvek smere. Je to jedno či individuálne, alebo v rôznych spoločenstvách i v domovoch. Snažte sa byť aktívnymi a užitočnými pre svoje okolie tak dlho, dokiaľ sa len dá a dočkáte sa spokojnosti so životom. A to nie je málo.