Posledný deň školského roku 1944/45

V roku 1944 všetkým bolo jasné, že vojna už dlho nepotrvá. Školský rok sa síce začal, ale po týždni sme dostali nariadenie, že sa všetci musíme zúčastniť na vojenskom výcviku v prípade ohrozenia mesta Plzeň. Mňa a môjho kamaráta, Jaroslava s Prahy, pridelili k svetlometom. A tak 3x v týždni sme šli do blízkosti plzeňského letiska kde bola postavená batéria svetlometov. Batéria pozostávala zo štyroch svetlometov, jedného pozorovacieho stanovišťa s veľkým ďalekohľadom, umiestneného na zvláštnom stojane so sedadlom. Okolo boli stupnice, z ktorých sa dali odčítať súradnice, podľa ktorých sa nastavovali jednotlivé svetlomety. To všetko obsluhovali siedmi ľudia, všetci z našej triedy, teda 16 – 17 roční chlapci a veliteľ, nejaký „Unteroficier“ teda asi 54 ročný poddôstojník. Okolo batérie sme si vykopali zákopy, postavili akýsi válov na umývanie a veľký stan, kde bol stôl a ľavice. Neďaleko bolo ohnisko. Batéria ležala na samotnom konci, asi 250 metrov od štartovacej a pristávacej dráhy letiska. V diaľke sme videli hangáre a v nich lietadlá Messerschmidt 109 a 110. Veľmi nás to nezaujímalo. S Jarom sme len uvažovali, ako využiť príležitosť a odtiaľ zmiznúť. Boli sme sa pozrieť na stanicu a zistili sme, že každého občana prísne kontrolujú a bez príslušného dokladu, akejsi priepustky, nikoho do vlakov nepúsťajú. Samotná doba výcviku bola krátka, 1 týždeň teória a zoznámenie sa s povelmi a potom sme chodili už len večer, cvičenie v noci a ráno domov spať. Jaro a ja sme boli pridelení k ďalekohľadu. Striedali sme sa, raz on sedel a sledoval oblohu a ja som čítal súradnice pre svetlomety a opačne. Raz sme mali konkrétne cvičenie. Nad nami krúžili dve lietadlá museli sme ich cez ďalekohľad zamerať a preniesť súradnice na svetlomety a pri povele „licht auf“ teda „svetlo“ muselo byť lietadlo v kuželi našich svetiel. Potom už bolo len na protilietadlových delách, či ho trafia. Tých batérií bolo okolo mesta Plzeň viac. Koľko bolo kanónov, sme nevedeli a ani nás to netrápilo. Prelety amerických a britských lietadiel nad naše územie sa množili. A tak dochádzalo k častejším a konkrétnym už nie cvičným ale ostrým sedeniam. Starý dôstojník nám dvom, čo sme sedeli pri ďalekohľadoch, povedal jednu závažnú vetu, aby sme sa veľmi neusilovali nájsť lietadlo, lebo ak dáme rozkaz „svetlo“, uvidia to sprievodné stíhačky bombardovacieho konvoja, a potom je po nás. Raz jedno októbrové ráno sme sa chystali už do internátu, kde sme boli ubytovaní, počuli sme z diaľky hučanie lietadiel, ktoré sa podozrivo blížili k mestu Plzeň. To neveštilo nič dobrého. Pozorovali sme pohyb lietadiel cez ďalekohľad a skutočne mali namierené našim smerom. Hučanie zosilnelo. Nad mestom sa rozozvučali sirény. Čo teraz? Len ostať na mieste. Ukryli sme sa do zákopov. A naraz sa začala zem chvieť. Počuli sme hrozný rachot a hluk. A stále sa ten hluk zväčšoval a cítili sme, že sa blíži k nám. Sedeli sme v zákopoch a ani sme nedýchali.Zachvátil nás obrovský strach a naraz obrovská rana až sme ohluchli a potom ticho už len z diaľky bolo počuť odlet lietadiel. Je po všetkom? Znela otázka. Vyšli sme zo zákopov a videli obrovskú spúšť. Pristávacia dráha sa zmenila na oranisko a zistili sme, že posledná bomba padla od našej batérie asi 100 metrov. Vydýchli sme si. Žijeme. A potom viete čo sme robili všetci včítane starého poddôstojníka? Začali sme prať spodné prádlo!Na druhý deň vyhlásili v škole neplánované prázdniny s tým, aby sme podľa možnosti neopúšťali mesto, lebo skoro všetky vlaky sú nepriateľskými stíhačkami ostreľované. Nás potom pridelili k sanitárom a k ďalšiemu výcviku v rámci domobrany. Ale o tom možno inokedy. Ďakujem za pozornosť.G.F.K.