lúka

Ani si presne nepamätal aké to vlastne bolo. Ale ten pocit, ten zlomok sekundy, ktorý sa doňho na tak dlho zavŕtal mu nedal pokoj. Ani po roku od tej udalosti. Zaspával s túžbou zažiť to znova, bezcieľne sa potuloval vo svojom vnútri. Jeho „ja“ patrilo iba tomu dňu, keď našiel zmysel všetkého okolo seba. Chcel to zase, ale nemal odvahu spraviť prvý krok. Mal strach zo všetkej prázdnoty v sebe. Zožierala ho každou sekundou, každou minútou, každým dňom viac a viac.
V tú noc, preňho ešte ráno, presne o 22:10 hod. vstal z postele s pocitom, že na tvári sa mu pohráva úškľabok. Pozrel by aj do zrkadla, dávno už na sebe nič také nepostrehol, ale všetkých 5, čo mal doma v jednom afekte zničil. Nevydržal sa už pozerať na tvár bez mimiky. Dostal chuť opustiť svoju celu, malý jednoizbový byt s rozmermi 2 krát 20 metrov. Aj tak všade páchol cigaretový dym a jeho z toho napínalo. Išiel otvoriť okno, že aspoň trošku vyvetrá. Kukol očkom von. Nebo plakalo zamrznute slzy. Ani si neuvedomil, že je už zima. Však načo. Von chodil raz za čas a jedlo mu nosila jediná blízka osoba, jeho kamarát Peter K. Do hlavy mu dokráčala správa, že mal dnes prísť. Hm,,,,, asi zabudol,, zvykol si nato.
Pokročil ku skrini a rozvŕzganá podlaha ohlasovala jeho kroky. Zobral si z tade svoj obľúbený starý čierny sveter a rifle s malou dierou cez koleno (menši incident z čias, keď ešte nebol tým, čím teraz . Ešte mal niekoho a niekto mal jeho.) Obliekol si to na seba. Nahodil kabát a vyšiel do krutej nočnej zimy. Drgotalo ho. Nadával si, že nezobral so sebou rukavice hoci boli deravé, ale aspoň by ho to trošíčku ochránilo. No nič, stalo sa, kráčal svojou cestou ďalej. Ulica bola skoro poloprázdna . Stretol iba 3 ľudí. Jeden s trčiacimi káblikmi z uší. A potom matku s malým dieťaťom asi tak 5 ročným. Ponáhľali sa niekam a to malé stále pokrikovalo nezmyselne slova, ktorým rozumelo iba ono samo. Usmial sa a ono naň ho vyplazilo jazyk. Zavalilo ho teplo pocitu. Ešte viacej sa rozsnežilo. Ako keby nebu bolo ľúto za niečím, čo sa malo stať. Spomenul si na detské časy, keď chytal vločky do úst. Dokázal s tým stráviť aj hodinu každý deň. Dostal chuť si to zopakovať, a tak aj spravil. Vrátil sa mysľou do veku nevinnosti a bezstarostnosti. Zrazu preňho existovala iba jedna vločka, ktorú musel za každú cenu získať. Myslel iba na ňu. Dýchal iba pre ňu. Žil iba pre ňu. Stále pred ním iba utekala. Raz bola na dosah rúk, raz bola vzdialená stovky svetelných rokov. Musel ju dostať. No nestalo sa tak. Splynula s tisíckami iných vločiek. Stala sa jedna z mnohých. Ničím výnimočná, taká ako všetky ostatné.
Ničím nerozptyľovaný pokračoval vo svojom pláne cesty. V hlave mu hučalo prázdne ticho, ktoré sa znásobňovalo každým krokom, ktorým bol bližšie ku cieľu. Po niekoľkých minútach sa ocitol na tom mieste, Pohľad mu zažiaril ako náhle kukol na tú lúku. Aj keď bola posiata zamrznutým práškovým cukrom, aj tak z nej vyžarovalo to staré známe čaro. Začal do nej vytvárať odkazy, že tu bol. Vyryl do nej slová, ktoré vedeli pochopiť iba ON a ONA. Nik iný. Postavil sa do jej stredu, napĺňala ho eufória. Vo vzduchu počúval jej povzdychy, jej priania, jej vábenia, aby si ľahol na ňu. Aby patril JEJ, iba JEJ. A Ona jemu, že vraj iba jemu. Nedal sa dlho prehovárať. Nemal na to dôvod, jeho telo splynulo s ňou. Ľahol si na čisto bielu plachtu, čo preňho prichystala. Chytal triašku, no nedochádzalo mu prečo, hrialo ho šťastie. Ležal tam s úsmevom na tvári, a uvedomil si jednu vec- MILOVAL LÚKU. Iba pri nej cítil, že predsa len má nejakú pointu. Iba pri nej sa nachádzal v 10tom nebi. Iba pri nej nebol prázdna plechovka bez jadra. Iba pri nej skutočne žil.
Ústa sa mu z toľkej lásky zafarbovali do fialova. Nohy si už pomaly necítil, však načo, mal ju. Neboli mu už viac treba. Spomenul si, ako sa zoznámili. Cítil sa vtedy zle a ona ako jediná mu pomohla, jediná oňho stála. Šiel vtedy na prechádzku do náručia večnosti, a vtedy uvidel ju. Krásnu, čistú, ako si to vždy predstavoval. Stala sa jeho spásou. Nechápal ako mohol vydržať bez nej vyše roka. Absurdný čin, absurdného človeka......
Ruky ho už tiež prestávali poslúchať. Necítil jej hebkú pokožku, keď ju hladil. Jediné, čo už dokázal vnímať bola jej studená mrazivá para, ktorú naňho dýchala. Aj jej bozky neboli to, čo predtým. Nadobudli dojem bozkávania sa s cencúľom. Takéto banality ho však neodradili, však ju predsa miloval z celého svojho zamrznutého srdca. .................................. A takto to šlo celú noc. On v nej a ona pod ním. Premilovali sa až k jeho úplnému zamrznutiu..........................