Rybári, bafkajúci majitelia zatvorených reštaurácií, starí páni vyhrievajúci sa na slnku, vojaci, pôvabné dievčatká, pokojne plynúci svet. Svetáčky sa poberajú rovno za nosom, vyberajú sa hore kopcom a prichádzajú k vojenskej základni. Vidno odtiaľ celú prístavnú dedinku. Je z časti turecká a z časti grécka, majú výhľad na zvonicu v lešení a typické bielo-modré grécke domčeky. Schádzajú naspäť. Sú akési mĺkve, každá vo svojom svete. Spravil to ten ostrov? To vzdialenie sa od pevniny, od miesta, kde sme stále...akoby spúšťalo impulz pozerať sa naň inak. A aj na svoju vnútornú krajinu. Obe nad niečím hútajú. Ostrov ich inšpiroval k myšlienkam o sebe. K myšlienkam o tom, či žijú správnym smerom – radostne, v súlade samé so sebou, kde ich život omína a kde sú v ňom príjemne, mäkučko usadené.
Zbiehajúc z kopca ich nahromadené myšlienky a pocity zrazu musia von. Otvoria brány svojich srdcových nádrží a vypúšťajú von prúd rieky seba. Rozprávajú sa túlajúc uličkami, hojdajúc sa v parku ocitajú sa pri brehoch mora, na móle pred starým bielym domom pokresleným farebnými kvetinami. Sklamanie, trápnosť, radosť, zahanbenie, nespokojnosť, očakávanie, nádej, úžas nad slnečným dňom. To všetko ich si so sebou navždy zobrali morské vlny. Je krásne byť na ostrove.
