Daniel, ten odvedľa

Každý z nás už minimálne raz za život zažil ten pocit, keď mu umrie niekto z blízkych. Je pritom úplne jedno, či bol z rodiny, alebo to bol kamarát, alebo len známy. Koniec života jedného človeka je pre tých čo ho mali radi nepríjemnou udalosťou v živote, ranou, ktorá zanecháva v duši a pamäti stopy.

Minulý piatok večer sa na Tyršovom nábreží v Bratislave odohrala tragédia, pri ktorej zbytočne vyhasol život mladého človeka. Neznámi útočníci ho spolu s jeho kamarátmi napadli päsťami, kopancami a nožmi. Daniel Tupý, študent Univerzity Komenského, pri prevoze do nemocnice na následky zranení zomrel. Mal smolu. Útočníci si Danielovu skupinku vytypovali pre ich nekonvenčný výzor, odlišné účesy a možno správanie. Áno, tak málo stačí v 21. storočí niekomu na to, aby pripravil človeka o život.

Včera som sa dozvedel, že Daniel býval na tej istej ulici v Žiline ako ja, v susednom paneláku. Delilo nás niekoľko vchodov a niekoľko rokov, nebol to môj vrstovník a nepoznal som ho. Aj napriek tomu ma jeho smrť nejakým spôsobom zasiahla. Predstavil som si totiž, že by na jeho mieste bol môj brat. Nekonvenčné chalanisko v Danielovom veku s dredmi na hlave, s vlastnými názormi a štýlom obliekania. Môj brat mal šťastie. Ten útok sa stal v Bratislave, ale rovnako tak sa mohol odohrať kdekoľvek na Slovensku. Tak ako niekoľko podobných napadnutí predtým. A nemusíme po príklady chodiť ďaleko do minulosti.

Daniel bol možno minulý týždeň tiež niekomu na hrobe zapáliť sviečku a spomenúť si naňho. Od piatku už musia spomínať na Daniela. Na toho, čo býval o pár vchodov ďalej...