Úplne v pohodičke. Nikto mi do slúchadla nereval tak, že by ho počuli aj o tri dediny ďalej. Ani jeden z pánov nebol v krčme (!!!), počas toho, ako som mu volal, takže sme sa nemuseli prekrikovať navzájom. Iba jeden mi nevedel povedať aj zostavu hostí, čo je takmer dokonalý stav. Všetkým som sa dovolal na prvý šup, len jednému umrela baterka, ale po desiatich minútach už poslušne sedel doma, mobil pichnutý v nabíjačke a venoval sa iba mne a futbalu. A to som si myslel, že dnes zažijem hororový scenár.
V preklade to znamená, že polovica ľudí, s ktorými má redakcia dohodnuté, že im môže po zápase zavolať, bude buď pod vplyvom alkoholu (väčšinou, keď sa vyhrá doma), alebo nebude dostupná vôbec. Takých nezoženie v tom momente manželka, CIA, FBI, ani slávna SIS. Ďalšie patálie nastanú, keď je dotyčný na mieste z mizivým signálom a ani za ten svet si nenechá vysvetliť, že má ísť von, prípadne aspoň k oknu. To sa potom vypytujete po vetičkách, v polovici vás prejde trpezlivosť a zavoláte niekomu z mužstva hostí. Lenže ten si vie spomenúť akurát tak na zostavu vlastných, a kto dal tých päť gólov, ktoré jeho inak skvele hrajúci tým dostal, nemá ani potuchy. Ďalšie problémy nastávajú, keď informátor síce má súpisky oboch tímov, ale nevie ich prečítať. Spoločne potom lúštime, dedukujeme a po niekoľkých otázkach z mojej strany typu „A nemohol by to byť náhodou tento?“, sa zhodneme na tom, že by aj mohol. Sláva, ešte ďalších desať a mám ťa z krku. Zábavné sú aj situácie, keď sa nemôžete dovolať niekomu na mobil, a tak skúsite pevnú linku. Namiesto informátora vám to zdvihne asi 6-ročný potomok, zväčša dievčatko, ktoré je síce sympatické, ale ani za svet vám nepovie, ako hral Hliník s Jablonovým a kde sa nachádza ocko. Nesmiem zabudnúť ani na chlapíkov, ktorí síce majú mobil, ale načo by im bol na futbale, že? A úplne od šťastia sa idem zblázniť, keď ma niekto z nich požiada: „Napíšte tam, že rozhodca je k....!“ Už ma vidíš, ako to píšem, ty hrdina...
Človek sa však dozvie počas zisťovania výsledkov z futbalových stretnutí tých najnižších tried v okresoch veľa zaujímavého a zďaleka nielen o futbale. Tak napríklad v Divine dnes mali birmovku, a preto hrali už včera, divákov bolo na zápase mužov menej, ako na dorastencov, ktorí drali kopačky v zápase pred nimi. Darmo, mladíci hrajú piatu ligu, kým muži len poslednú „horskú“. Pánovi, ktorý mi diktoval podrobnosti o zápase som povedal, že asi kvôli tomu, že na mužov sa nechodia pozerať ich frajerky. Dal mi za pravdu a ešte ma prekvapil tým, že si domáce zápasy nahrávajú kamerou. Fíha, sofistikovaný rozbor zápasov už dorazil aj na slovenské dedinky. Hôrky si posťažovali, že ich rozhodca „zarezal“, vylúčil im dvoch hráčov (jedného za to, že rozhodcovi povedal „baran“), a preto nemohli dať gól. Pri pohľade na tabuľku a vedomostiach o tom, ako to v našom futbale chodí, som nemal dôvod mu neveriť.
Kolega mal však dnes oveľa veselšiu epizódku. Volal pánovi, ktorý mu to síce zdvihol a začal ho informovať o stretnutí. O niekoľko sekúnd však bolo počuť v slúchadle mámivý ženský hlas, na čo muž precítene prehlásil: „Nechaj maaaa“ a zložil. Ozvalo sa už len tut tut tut a telefón bol od toho momentu ako nedobytná pevnosť. Aj na ďalšie pokusy spojiť sa sa ozvalo len známe: zavolajte neskôr, prosím. Je máj, lásky čas.
