Mikuláš na internátny spôsob

Všetko sme si dokonale premysleli. S kamarátkami z vedľajšej izby sme si večer vymenili kľúče a potom už iba čakali, kedy ich navštívi Mr. Sleepman:) Vzhľadom na to, že pri tom čakaní a čakaní sme zaspali aj my, tento čas nám ubehol pomerne rýchlo. O druhej ráno už pravdepodobnosť, že sladko spia, hraničila s istotou. Plán bol jasný. Čo najtichšie vojsť, nájsť potme kúpeľňu, v ktorej nás už budú čakať topánky, ku ktorým položíme balíčky a hajde späť. Jednoduché. Len ich pritom nezobudiť.Vygúľali sme sa teda z postele, nahmatali cudzie kľúče, nemotorne schmatli balíčky a bosé sme zamierili v ústrety našej Misii. Cvak...sme dnu. Kdesi sa svieti. Milé, mysleli na to, aby sa im Mikuláš na chodbe neprizabil. Poloslepá (okuliare som si samozrejme nedávala) prechádzam okolo do kúpeľne, náhodou mrknem do otvorených svietiacich dverí. Prekvapená sa otáčam a mierim ku kolegyni, čakajúcej pred dverami. „Monika, tam niekto je,“ informujem znepokojene o zelenej machuli, čo som videla sedieť na toalete. Odpoveď som dostala nevrlú, čo bolo vzhľadom na čas očakávateľné. „To je jedno, choď dnu, daj to tam a vráť sa!“„Ale oni podvádzajú...“ Nepomohlo, vrátila som sa teda do jamy levovej, prešla okolo zrejme spiacej zelenej príšery (obyvateľky izby v zelenej nočnej košeli) a otvorila dvere do kúpeľne. Ako hľadám, tak hľadám, čižmy, papuče alebo hocičo, čo by obuv aspoň zďaleka pripomínalo, nikde. „Nemajú čižmy.“„Kristepane, kašli na čižmy. Nešpekuluj, daj tam tie blbé balíčky a poďme spať.“„Ale Mikuláš nosí len dobrým deťom!“ Zvuk, čo som počula, bol v komiksoch vždy prepísaný ako „Grrrrrrr“. Viac nebolo treba. Sklamaná prístupom budúcich obdarovaných som s nevôľou položila vrecká na prvú poličku k neexistujúcim topánkam, posledný raz pozrela na to zelené na záchode a dvere sa za mnou zabuchli. „Možno chceli počkať na Mikuláša a pritom zaspali...“ „Predstav si, ako sa tam ráno zobudí...“ Cestou späť sme rozoberali všetky možné šťavnaté príčiny zaspania na toalete a keď sme prechádzali okolo našej kúpeľne, nedalo mi a rýchlo som otvorila dvere. „Yessss...“ Zjavne sme cez rok poslúchali. „To nemôžeš, až ráno.“ Bolo to tu. Presne ten skvelý pocit, o ktorý som nechcela prísť. Čaro očakávania rána spojeného s trochou neistoty, prebudenie, beh do kúpeľne...Monika vstávaj už konečne, poď si pozrieť, čo sme dostali...Takáto tradícia je skutočne čarovná, a nie len pre obdarovaného, ale aj pre „Mikuláša“. Ráno sme sa dozvedeli, že zelená príšera nespala, ale bolo jej tak zle, že na nás nevládala reagovať, a že keď bol Mikuláš u nás, obe sme sa zo sna rozprávali. Tento Mikuláš bol jeden z mojich najkrajších a určite ten najzábavnejší v živote. Niekedy ani internát nie je prekážkou skvelých rodinných zážitkov. Ďakujem:)