Hľadela som do cudzej záhrady

Autor stále čaká na ten správny námet. Ak má šťastie, možno hodinu, možno deň, niekedy omnoho viac. Ani ja som už dlho nič nenapísala. Či je to tým, že sa málo pozerám okolo seba a nevšímam si svet, alebo tým, že sa mi takmer žiaden moment nezdá dostatočne významný a silný na to, aby som o ňom napísala... A potom TO príde...a možno aj nie.Keď ma včera prijímali do nemocnice, na oddelení boli ďalší traja pacienti. Starší holohlavý muž, dievča s čarovne mäkkou kysuckou slovenčinou a stará pani, ktorej som sa od prvého momentu trochu bála. Nemožno mi to vyčítať, bola neuveriteľne chudá, na strhanej tvári výrazné zelenkavo-modré kruhy pod vpadnutými očami a na každej čeľusti po jedinom zube. Nečakane, práve ona sa stala mojím príbehom.Dnes som okolo nej, osamote sediacej na chodbe, znovu šla a keď sa nám stretli pohľady, usmiala som sa na ňu. Automaticky. Aj ona sa usmiala, rovnako ako predtým, keď sme sa stretli pri stole v jedálni a prehodili pár zdvorilostných nemocničných viet. Snažila som sa potlačiť svoj strach a keďže sa stále naširoko usmievala a uprene na mňa hľadela, spýtala som sa jej, či sa už cíti lepšie. Netušila som, že táto otázka začne hodinový rozhovor, v ktorom mi položí do dlane niekoľko kúskov jej životného puzzle, ktoré mi objasnia pôvod tých, zblízka ešte výraznejších kruhov pod očami. Hovorila veľmi zmätene, no keďže bolo vidieť, že je rada, že niekto má záujem vypočuť si ju, prikyvovala som a keď som sa už v tej spleti nesúvislých viet úplne strácala, pýtala som sa (to bola zjavne najlepšia cesta). A ona rozprávala a rozprávala.Neviem, nakoľko možno veriť, že jej výklad zodpovedal skutočnosti, no to som sa ani nepokúšala zistiť. Hovorila mi o podmienkach, v akých žije. O tom, ako jej každý mesiac zoberie už na pošte dôchodok cudzia žena a dá jej z neho iba päťdesiat korún. O tom, ako začala proti svojej vôli s touto ženou, jej druhom a dieťaťom koncom vlaňajšieho roka bývať, potom, čo jej vlastný syn, závislý od sociálnych dávok a alkoholu, opustil spoločnú domácnosť a ona nebola schopná sama platiť nájomné za byt. Dnes sa jej vyhrážajú, že ak sa pokúsi od nich odísť, dolámu ju a pôjde „na máre“. Keď som sa spýtala, čo to znamená, pokrčila plecami a pokračovala ďalej v rozprávaní.Z toho, čo mi povedala, som pochopila, že sú pomerne mladí, muž bol väznený, obaja majú problémy s alkoholom, ani jeden nepracuje. Spoznala ich, keď bývali vo vedľajšom byte u rodičov jedného z nich. Tí ich však odmietli naďalej živiť, a tak aj s dvojročným synom prespávali na schodisku, až napokon získali podnájom, no na zmluve je uvedené vraj jej meno, hoci nikdy s niečím takým nesúhlasila a nespomína si, že by bola niečo podpisovala.Jedáva raz denne. Len to, jej „ona“ dá. Nedávno jej „nejaký ich kumpán“ ukradol osobné doklady, aj na polícii bola, stále však nemá občiansky preukaz. „Aj fotky mám, aj papier od policajtov, len peniaze na nový preukaz...“ Vraví, že by mala kam ísť, ponúkali jej ubytovanie v nejakom ústave, no potrebuje doklady a nebadane sa vytratiť. Už raz im ušla, no našli ju a vzali späť. Dnes ju vystopovali v nemocnici, preto bola taká rozrušená. „Oni ma vezmú, určite, ja vám to vravím, aj dnes by ma vzali, len táto milá pani sestrička ma zachránila,“ hovorí, ukazujúc na okoloidúcu sestru.Pýtam sa na nejakých príbuzných alebo známych, ktorí by jej mohli pomôcť, čím sa dostávame k jej minulosti. Na otázku, či mala pred odchodom do dôchodku zamestnanie, živo pokýva hlavou na znak súhlasu. „Na Masaryčke v Astre som robila predavačku.“ A s nádejou v hlase sa pýta, či si ju odtiaľ pamätám. Potom vysvitne, že tam pracovala do roku 1973, potom odišla na materskú dovolenku a odvtedy je na invalidnom dôchodku. Hovorí o smrti jedného z dvojčiat tesne po narodení, vraj vinou lekárov. Syna, ktorý prežil, mi spomínala hneď na začiatku. Okrem neho má ešte dvadsaťpäťročnú dcéru. „Tá ma má rada, volá ma „mamo“, ale sama má vlastné starosti, pracuje, chce sa vydať, nemôže mi pomôcť. Otca tak rada nemala, ten bol grobian.“ Dvakrát zdôrazní, že nepil, ale ubližoval jej aj dcére. No už sú rozvedení a to je dobré, dopĺňa.Popritom sa dozvedám, že vychovávala aj jedno cudzie dieťa. Táto časť sa mi zdá zmätená asi najviac. Keď si jej manžel našiel milenku, tá svojho pármesačného syna nechala nezaopatreného v jej byte. Prišla si poňho o tri dni, no čoskoro ho opäť nechala v kočíku pred jej dverami. „Žilky, tu na rukách, mu porezala. Všetko, kabátik, mal od krvi.“ Vzala ho do nemocnice, kde sa oňho starala, potom šiel do dojčenského ústavu. Po nejakom čase sa však u nej vraj ten istý kočík objavil znovu, tentoraz však s dievčatkom. S povolením súdu si už toto nechala, dala ho pokrstiť, no po piatich rokoch sa o „Evičku“ nemohla naďalej starať, a tak je dnes v detskom domove. Nevie presne, koľko má rokov, ale občas jej, alebo aspoň jej vychovávateľke, napíše.Príbehov dosť na niekoľko životov. A všetky skryté za jednou zničenou tvárou. Ona sa však nevzdáva. „Už sa tam nevrátim,“ hovorí. Vidím, že sa jej ťažko hovorí a sama som vyčerpaná, preto sa lúčim a opäť samovoľne ju chytím za ruku a na rozlúčku sa znovu usmejem. „Ste veľmi milá, ďakujem,“ odvetí a s trochou nevôle mi napokon púšťa ruku. Keď vchádzam do dverí a viem, že o chvíľu začnem o nej písať, ešte raz sa obzriem. Opäť sedí a neprítomne pozerá von. Ktovie, čo s ňou bude.