V Mladej Fronte Dnes sa včera objavil článok o vládnom návrhu zákona, výrazne sprísňujúceho podmienky pre rodičov, ktorí sa rozhodnú podstúpiť umelé oplodnenie. Podľa tohto návrhu budú platiť pre nich rovnaké podmienky ako pre anonymných darcov pohlavných buniek, medzi ktoré okrem iného patrí vek pod štyridsať rokov a perfektný zdravotný stav. V praxi to znamená, že ak je partner napr. diabetik, pri prirodzenom počatí to nie je problém, ak by však nebolo inej možnosti než umelého oplodnenia, tento muž sa otcom nestane. Na prvý pohľad by sme mohli vidieť zmysel tohto návrhu. Veď pre spoločnosť je výhodné, aby bol eliminovaný počet novorodencov s vývojovými poruchami, resp. inými nedostatkami, ktorých výskyt je podmienený viacerými faktormi, okrem iných aj vekom či zdravotným stavom rodičov. U anonymných darcov sú teda takéto obmedzenia opodstatnené a žiaduce. Za kvalitu genetického materiálu, ukrytého v darovaných bunkách, zodpovedajú lekári, a preto sú darcovia podrobení finančne i časovo náročným testom.Avšak v prípade rodičov je situácia trochu odlišná. Títo chcú vychovávať spoločné dieťa, berúc pritom na seba všetky riziká s tým spojené. Zodpovednosť za ich budúceho potomka je len a len na nich. A práve to spomínaný návrh nezohľadňuje. Vzťahy ľudí sú preň bezpredmetné, budúcich rodičov klasifikuje ako darcov. A ja sa pýtam, má na to právo? Má štát právo zavádzať regulácie do oblastí, týkajúcich sa výlučne jednotlivcov a ich rozhodnutí, ktoré majú vplyv len na nich a prípadne ich potomkov? Dovolíme štátu, aby zasahoval stále hlbšie a hlbšie do našich osobných životov? Aby nám určoval proti našej vôli, kto môže a kto nemôže byť rodičom našich detí?Som presvedčená, že nie, a dúfam, že pri tvorbe tohto návrhu iba došlo k omylu. Aj napriek tomu mi však behá mráz po chrbte pri pomyslení, že raz (a možno už čoskoro) budeme „vyrábať“ dokonalých ľudí s dokonalým genetickým materiálom. Nedávno môj známy povedal, že veda je dnes omnoho ďalej než myslenie. Niektoré veci sú možné, pričom nevieme posúdiť, či sú aj správne. A tým sa dostávam k mojej poslednej otázke. Čo je viac? Dokonalosť či prirodzený výber?
