Tento týždeň je totiž v Brne veľtrh vysokých škôl a spomenula som si, že na mieste tých zmätených chudáčikov maturantov natlačených v „šaline“ číslo 1 som pred rokom bola ja. A pamätám si, že som bola rovnako zmätená. Všade naokolo straaaaašne veľa ľudí, ktorí túžili po tom istom mieste na univerzite ako ja (a vyzerali tak normálne, inteligentne). Šanca, že jednou z tých vyvolených sa stanem ja, bola asi 1:30. Dosť blbé:) Ale vedela som, že to mesto sa mi páči a chcem tu študovať (hoci dekanovi, posudzujúcemu moju žiadosť, to asi bude trošku jedno).Najhoršia zo všetkého bola neistota. Aj keď som chodila po všelijakých akčných súťažiach, nemohla som s istotou vedieť, že v porovnaní s ostatnými uchádzačmi mám šancu uspieť. Čo ak ma nikam nevezmú? Čo ak všetci ostatní pôjdu na vysoké školy a ja niekde do tramtárie robiť au-pairku ? (Nič proti au-pairkam, ale ja som chcela robiť právo!!!!) Čo ak ani nezmaturujem? Stať sa môže hocičo! Bola som predsa jedným z pokusných králikov reformovanej maturitnej skúšky, ktorou podľa „zaručených“ správ nemalo prejsť 20 % študentov. Čo ak ...?Nakoniec som to všetko v zdraví prežila a dnes som práve TAM, kde som chcela byť, a práve dnes som si zahlásila termín mojej prvej, úplne prvučučej skúšky. Je zvláštne, koľko významných vecí sa v mojom živote za posledný rok udialo. Stužková, akademický týždeň (nesmierne zábavný), maturita, prijímačky, univerzita, internát, a dokonca od včera vlastný blog (ktorý nik nechce čítať, no ja sa nenechám odradiť)...Nebolo to nič jednoduché, ale aj tak trochu tým natlačeným maturantom závidím. Čaká ich jedinečný rok. Rok, počas ktorého sa posunú tak neskutočne ďaleko a tak neskutočne rýchlo sa všetko okolo nich bude meniť, že si ho ani nestihnú užiť. A pritom je to to najlepšie obdobie, ktoré som doteraz zažila. Ale to si hovorím skoro každý rok (tak by to asi malo byť). Maturtanti, nebojte sa, nedajte sa zastrašiť, tešte sa, bude to skvelé obdobie a budete naň mať úžasné spomienky. (Veď mojej mamine sa vraj doteraz snívava, ako znovu maturuje.)
