Nehovor hop, kým...

Predstavte si tú atmosféru. Je skoré sobotné popoludnie, rodina sedí pri stole a popri vychutnávaní lahodného obeda vedie ukážkovú spoločenskú konverzáciu „prístolného typu“. Od hodnotenia jednotlivých chodov (keby sa tak dalo kliknúť na karmu maminkinej špenátovej polievke...) sa pomaly presúvame k nejakej zaujímavej „ľahšej“ téme, pri ktorej si zaspomíname na spoločnú minulosť. Dnes vyhrali úrazy. V rodine s troma deťmi takmer nevyčerpateľná téma. Mame sa vývoj diskusie nie veľmi pozdával, no keďže sme demokratická rodina, mala smolu:) Od zábavných spomienok na detské časy sme sa dostali k ukazovaniu jaziev po šití, večných dôkazov bojov so schodmi, vedrom, či obrubníkom. A vtedy som zistila, že ako jediná nemám čo ponúknuť. Na rozdiel od zvyšku osadenstva som v živote nikdy nemala nič rozbité tak, že by si to bolo zaslúžilo „obšívanie“. Mama povedala, že si mám dávať pozor a zaklopať na čelo, či na drevo, či na čo sa to klope (neklopla som, samozrejme) a ja som pripomenula, že som aspoň mala z celej rodiny najzaujímavejšie choroby. „Napríklad taká besnota nestretne len tak hocikoho...“ Tým sme tému vyčerpali a každý sa šiel venovať nejakej zmysluplnej činnosti.A teraz, ani nie desať hodín po nezaklopaní na čelo, tu sedím a na brade mám svoj prvý prvučičký steh. Môj osud ma dobehol. Stačilo drobné blbnutie, malé šmyknutie, „drvivý dopad“ a aj v tomto smere konečne zapadám do rodiny. Tento steh síce nie je spojený s nejakým úžasným príbehom stretnutia s neidentifikovateľným letiacim objektom, ale je prvý a ...zelený (dezinfekcia). Osud to nebol, akákoľvek kauzálna súvislosť medzi obedom a večerom je vylúčená, no náhody môžu byť niekedy tak zábavné, že tomu človek ťažko uverí.Možno akurát doktori na úrazovke by mohli o podobných veciach rozprávať...