Z toho približne 1 mld. eur tvoria priame dotácie zo štátneho rozpočtu, 2,4 mld. eur sú daňové príjmy obcí a VÚC a zvyšok tvoria nedaňové príjmy. Pre porovnanie, príjmy štátneho rozpočtu SR v r. 2009 boli na úrovni 10,5 mld. eur. Takže obce, mestá a VÚC mali rozpočtové príjmy takmer vo výške 50% príjmov celého štátneho rozpočtu. Je to dosť nato, aby sa hospodáreniu municipalít venovala oveľa väčšia pozornosť. Dnes o financiách VÚC, miest a obcí totiž počujeme len vtedy, keď spomínané subjekty hlasito pýtajú viac finančných transferov od štátu smerom k sebe. Pritom sa argumentuje ťažko merateľným vplyvom hospodárskej krízy. Efektivita vynakladania rozpočtových výdavkov, ale aj efektivita hospodárenia samotných úradov na úrovni VÚC, miest a obcí zostáva už viac rokov nepovšimnutá. Štát totiž tak ďaleko – až do poslednej obce na východe krajiny – „nedovidí“ a občania si myslia, že to aj tak nijako neovplyvnia. Omyl.
Pri pohľade na výdavkovú stranu rozpočtov miest a obcí je pozoruhodné, že až 23% ich celkových rozpočtových výdavkov tvoria náklady na samotnú činnosť obecných a mestských úradov. Je to viac, ako sú výdavky na úseku dopravy (vrátane mestskej verejnej dopravy), je to viac, ako sú náklady na ochranu životného prostredia, alebo viac ako sú náklady na financovanie kultúry a zdravotníctva v pôsobnosti obcí. Použitie obrovských finančných zdrojov navyše ostáva de facto bez efektívnej verejnej kontroly. Verejná diskusia o štruktúre výdavkov a najmä o efektívnosti ich vynakladania častokrát vôbec neprebehne. U prevažnej väčšiny miest a obcí stav plnenia rozpočtov nebýva priebežne vôbec zverejňovaný (ak za zverejnenie nepovažujeme oznam na obecnej „nástenke“).
Občanom v jednotlivých mestách a obciach, ale v konečnom dôsledku aj podnikateľom by prospelo:
zavedenie povinnosti pre VÚC, mestá a obce zverejňovať návrhy rozpočtov na internete a každý štvrťrok zverejňovať plnenie príjmovej a výdavkovej strany rozpočtu a súčasne pri každej rozpočtovej položke uvádzať medziročné porovnanie (uplynulý rok, bežný rok a predpoklad na budúci rok). Je to obzvlášť dôležité ak zohľadníme skutočnosť, že hlavne v obciach a menších mestách o použití značných finančných zdrojov rozhoduje rádovo 10 až 20 poslancov miestneho, resp. mestského zastupiteľstva, často úzko prepojených s miestnou úrovňou lobistických skupín. Naposledy k tejto téme čo-to prezradil samotný predseda HZDS.
Zavedenie vzájomného porovnávania (benchmarking) samospráv i jednotlivých orgánov centrálnej verejnej a štátnej správy podľa záväznej skupiny vybraných ukazovateľov hodnotiacich efektívnosť a hospodárnosť nakladania s verejnými zdrojmi. Obce a mestá by boli zaradené do relatívne homogénnych skupín (napr. do 20 tis., do 80 tis. a nad 80 tis. obyvateľov) a pre každú skupinu by boli stanovené benchmarky. Následne by boli stanovené ukazovatele ako napr. pomer výšky hrubého dlhu mesta k objemu jeho majetku, ročné náklady na správu dlhu v pomere k disponibilným peňažným tokom, pomer kapitálových a prevádzkových výdavkov voči celkovým rozpočtovým výdavkom, pomer personálnych nákladov zamestnancov mestského/obecného úradu na celkových prevádzkových nákladoch.
Rovnako dôležitou je i účinnosť presadzovaných opatrení podľa stanovených priorít obce/mesta. Napr. trendy vo vývoji kriminality v meste, percentuálna zmena vyseparovaného odpadu, kapacita ústavov sociálnej starostlivosti v prepočte na počet obyvateľov, atď.
Benchmarky by vytvorilo a odborne garantovalo Ministerstvo financií a dáta následne zosumarizovalo, vyhodnocovalo. Nakoniec by zostavilo rankingy v efektívnosti hospodárenia municipalít.
Zavedenie limitov pre VÚC, mestá a obce: 1) na ročné náklady na obsluhu ich hrubého dlhu najviac do výšky 25% ich priemerných ročných príjmov z priemeru posledných troch finančných rokov a 2) na hrubý dlh najviac do výšky 50% ich aktív. Tomu by predchádzala povinnosť oceniť svoje aktíva štandardnými oceňovacími metódami, čím by sa vytvorili „otváracie bilancie“ miest, obcí a VÚC a nielen samotné subjekty verejnej správy, ale najmä občania by získali reálny prehľad o finančnej pozícii svojho mesta, obce, alebo VÚC.
Tým by sa vytvorila aj kontrola tvorby a použitia rozpočtových zdrojov a kontrola zadlžovania na úrovni VÚC, miest a obcí priamo zo strany občanov. Rovnako by sa zmenšil priestor pre korupciu na regionálnej úrovni. Zvýšila by sa váha kvalitatívneho hodnotenia využívania verejných prostriedkov a častejšie by dochádzalo k odhaľovaniu nehospodárneho nakladanie s nimi.
Už zo strednodobého hľadiska by kľúčový efekt prinieslo aj zviditeľnenie tých VÚC, miest a obcí, ktoré sú v danom ukazovateli (banchmark) najlepší. Táto pozitívna stimulácia by nakoniec mohla mať dôležitý vplyv aj pri voľbách starostov, primátorov a predsedov VÚC. A možno by sme konečne nevolili srdcom, ale rozumom.
Pri ďalšej úprave financovania municipalít bude nevyhnutné zohľadniť špecifiká predovšetkým malých obcí do 500 obyvateľov, kde častokrát 70% až 80% výdavkov ide na samotný chod obecného úradu. A na rozvoj obce aj za teoretického predpokladu efektívneho nakladania s obecnými zdrojmi nemusia zostať takmer žiadne finančné zdroje. Tu je najvyšší čas zamyslieť sa nad spájaním malých obcí (pokiaľ ide o ich spávu) do väčších celkov. Skúsenosti z iných členských krajín EÚ v tejto oblasti existujú.
Úplne najhoršou alternatívou bude, ak sa rozpočtami VÚC, miest a obcí bude štát vážne zaoberať až potom, keď uvedené subjekty vytvoria významný príspevok k deficitu celkových verejných financií, alebo niektoré z nich sa priblížia k bankrotu. Pokiaľ ide o prvú možnosť, určité signály už existujú.
