Je kvantitatívne podložené, že zavedenie odvodového bonusu bude fiškálne neutrálne. Napriek zníženiu odvodov na 18%, zníženiu DPH tiež o jeden percentuálny bod (na 18%) a ponechaniu dane z príjmu právnických a fyzických osôb (na 19%), bude „nominálny“ výpadok príjmov, vyplývajúci zo zníženia sadzby odvodov, nahradený zrušením množstva súčasných výnimiek a odvody sa budú platiť zo všetkých príjmov (t.j. do vymeriavacích základov pre odvody budú započítané všetky príjmy). Tiež bude nezdaniteľné minimum nahradené odvodovým bonusom a je tu množstvo iných vplyvov, vstupujúcich do komplexného výpočtu.
V rozpočte verejnej správy si MF SR zapísalo na r. 2010 deficit vo výške 3,7 mld. eur, na r. 2011 to má byť 3, 041 mld. eur a v r. 2012 deficit dosiahne 2,366 mld. eur. To znamená, že samotné ministerstvo financií si naplánovalo medziročné znižovanie deficitu verejnej správy o sumu približne 700 miliónov eur. Ak by sme udržali len toto zjavne mäkké medziročné tempo konsolidácie deficitov, potom v roku 2014 by sme mali deficit verejnej správy nižší ako 1 miliardu eur. Na jeho elimináciu by „postačovalo“ rozkradnúť o dve tretiny menej, ako sa od posledných volieb na Slovensku rozkradlo.
Prečo považujeme tempo konsolidácie za mäkké? MF má k dispozícii výbor pre makroekonomické prognózy a výbor pre prognózu daňových príjmov. To je nesporný kvalitatívny posun v smere znižovania miery neurčitosti v procese zostavovania rozpočtu. Týka sa však takmer výlučne príjmovej stránky rozpočtu. Pokiaľ ide o výdavkovú stránku rozpočtu, tu pretrváva značná informačná asymetria. V preklade to znamená, že poznáme síce absolútne čísla výdavkov jednotlivých rozpočtových kapitol, avšak detailný obraz o tom, na aké účely výdavky smerujú a hlavne ako efektívne (resp. neefektívne) sú spomínané výdavky vynakladané (t.j. pomer cena/výkon), toto poznajú iba zostavovatelia rozpočtu, aj to nie vždy. Z toho vyplýva, že rezervy na výdavkovej strane sú značné. Vrátane efektívnostnej medzery verejných služieb, konkrétne 361-tisícovej armády úradníkov, ktorých celkový počet sa od r. 2006 znížil iba o menej ako 3% namiesto 20%, ktoré sľúbil premiér Fico a ku ktorým zaviazal vládu uznesením číslo 856/2006 (úloha C15).
Pakt stability a rastu stanovuje pre deficit trojpercentný limit plus povinnosť každý rok vytvoriť príspevok ku konsolidácii deficitu vo výške minimálne 0,5% HDP. V praxi to však dopadá tak, že dnes má Veľká Británia a Grécko deficit vyšší ako 12%. Ak sa takýto deficit dá stlačiť pod 3% počas troch, štyroch rokov, potom aj náš 5,5% deficit (ak cieľ pre rok 2010 myslí vláda vážne) sa dá vyrovnať do r. 2014. Grékom v „nútenej správe“ bude asistovať MMF. Nechcime ho raz privítať na Slovensku aj my. To by už bolo bolestnejšie, vrátane nákladov na obnovenie sociálneho zmieru.
Námietky, že ak budeme mať vyrovnaný rozpočet, potom v situácii, keď všetky okolité štáty pôjdu na deficity, Slovensko bude žiť na tzv. kyslíkový dlh, sú klamlivé a rovnako nezodpovedné. Iba výdavky na verejný dlh pohltia už v r. 2012 takmer 9% celkových výdavkov, alebo 11% celkových rozpočtových príjmov. Je to viac, ako kapitola MDPT (8,3% celkových výdavkov), je to viac ako kapitola zdravotníctva (9,8%), takmer toľko, koľko nás bude stáť celá kapitola MPSVR (12,5%) a iba o tretinu menej, ako predstavujú výdavky celej kapitoly školstva (15% celkových výdavkov). Stojí za to nezvyšovať verejný dlh a naopak, konsolidovať deficity? Ak tempo zadlžovania krajiny nezastavíme, do piatich rokov už nebudeme hovoriť o kyslíkovom dlhu, ale náklady na splácanie istiny a rastúce úrokové náklady na splácanie verejného dlhu nás doslova zadusia.
Svet čaká dekáda rastúcich deficitov a verejných dlhov. Pravdepodobným východiskom z dlhovej pasce bude hyperinflácia. Ale buďme ostražití. Hyperinflácia „odpíše“ nielen dlhy, ale drasticky znehodnotí aj úspory. Toto je hazard. Už nielen morálny, ale priamy, ekonomický. Preto je najvyšší čas prehodnotiť Pakt stability a rastu tak, aby obsahoval povinnosť všetkých krajín eurozóny v presne stanovenom horizonte dosiahnuť vyrovnaný (v čase silného rastu prebytkový) rozpočet. Vrátane vymožiteľných sankcií za nedodržanie tejto povinnosti. Ak sa to nepodarí, alternatívou by zostal len návrat k vlastnej mene.
Ústavný zákon o vyrovnanom štátnom rozpočte znamená toľko, že ak by svet v budúcnosti zasiahla aj silnejšia kríza, akou je tá súčasná, vláda by si v krajnom prípade mohla zvoliť cestu rozpočtového deficitu. Musela by však pre takýto fiškálny zvrat dosiahnuť v parlamente ústavnú väčšinu. Tým by aj zdôvodnenie a argumentácia pre takýto závažný krok museli byť zo strany exekutívy podstatne exaktnejšie, ako to predviedla na jeseň 2009. Jednoduchou novelou Zákona o rozpočte verejnej správy pretlačila cez parlament revíziu už raz schváleného rozpočtu, čo v praxi znamenalo zníženie rozpočtových príjmov o viac ako 2 miliardy eur a rozpočet schodku bol tou istou novelou zvýšený (oproti pôvodnému rozpočtu) o rovnaké 2 miliardy eur. Len pripomínam, že verejný rozpočet je zákon. Ak nastanú zlé časy, zmeníme zákon, čím posvätíme takmer strojnásobenie výšky deficitu (z jednej na tri miliardy eur) a karavána ide ďalej. Šetrenie v tomto okamihu nikomu nenapadne. Takéto správanie je akékoľvek, možno pre vládu „rado-baťovsky“ flexibilné, len nie zodpovedné.
V časoch výrazného ekonomického rastu nebude postačujúci ani vyrovnaný rozpočet. Musí byť prebytkový. Iba tieto „zásoby“ slúžia na zvládanie budúcich zlých časov s čo najnižšími stratami. Nie deficity.
Súhlasím, že vyrovnať štátny rozpočet už v r. 2014 môže byť malým zázrakom. Avšak len vtedy pôjde o nadprirodzený jav, ak bude pokračovať súčasné tempo zadlžovania a rozkrádania tejto krajiny. Aj v rokoch 2003 a 2004 sa viedla intenzívna diskusia, či krajina zvládne zavedenie dôchodkovej reformy (2005) a vstup do eurozóny (2009). S jedným aj s druhým manévrom sú totiž spojene značné, nielen transakčné náklady. Nakoniec sa to podarilo. A vtedy skutočne nikto ani netušil, aké obdobie hojnosti (v podobe 8% až 10% rastov) je pred nami. Preto nehľadajme dookola dôvody, prečo vyrovnanie rozpočtu nie je realizovateľné. Radšej sa pokúsme (aj pri uvedomení si všetkých bariér) vyrovnať rozpočtové hospodárenie čo najskôr. V prvom rade sa s touto myšlienkou aspoň identifikujme.
V týchto súvislostiach je povrchné a lacné hovoriť o biede pravice. Namiesto symetrie „ľavicové vs. pravicové“ riešenia pracujme so symetriou „zodpovedné vs. nezodpovedné“ riešenia. Chápem, že ťažko je byť zodpovedným v situácii, keď zničujúce dôsledky života nad pomery sa vždy dostavia až za horizontom volebného cyklu.
