Najprv sme tu mali voľný pohyb kapitálu a pracovných síl. Potom spoločnú menu. Neskôr ministra zahraničných vecí EÚ a prezidenta EÚ. Už dávno predtým vznikla spoločná vlajka Únie a hymna - Bethovenova 9. symfónia, Óda na radosť. Už dlhší čas sa uvažuje o vytvorení spoločnej armády. V posledných dňoch sa prevalila dlhová kríza a bruselskí politici začali rozmýšľať nad vytvorením Európskeho menového fondu, akejsi obdoby MMF.
Najnovšie úvahy o prenesení rozpočtových kompetencií na Brusel sú desivé. Tam sa bude rozhodovať o našich rozpočtových výdavkoch a skôr, alebo neskôr, aj o daniach (a odvodoch). Načo nám vôbec ešte budú voľby do národných parlamentov? Čo ostane v kompetencii suverénnych štátov? A budú vôbec ešte suverénnymi? Nebudú. Novou entitou budú "Spojené štáty európske". Je to zlá cesta, na konci ktorej je začiatok dezintegračných procesov. A možno aj návrat k pôvodným lokálnym menám. Aj Ódu na radosť mám radšej v rámci pravidelných koncertov Slovenskej filharmónie, ako pri každom oficiálnom sviatku, alebo ceremónii na úrovni Európskej únie.
Oficiálnym dôvodom pondelkovej dohody ministrov financií je, že politici na národnej úrovni sa v oblasti verejných financií nevedia správať zodpovedne. To je síce pravda. Doposiaľ nikoho a takmer v žiadnej krajine nepresvedčili o opaku. Rodiaca sa vláda v Čechách dokonca samu seba označila za "vládu rozpočtovej zodpovednosti". Nepochybne dobrý marketing, ale počkajme, aká bude skutočnosť.
Apropos! Ak sa (volení) politici na národnej úrovni nevedia správať zodpovedne k verejným rozpočtom, kde máme potom záruku, že to dokážu (nevolení) bruselskí politici? Ich zodpovednosť je ešte menšia a už vôbec nie vynútiteľná. A preto to nemôže fungovať.
Európska integrácia mala byť od začiatku "tlačená" prirodzenými ekonomickými princípmi. Bohužiaľ je stále viac "ťahaná" politickými cieľmi. Dôsledkom tejto neprirodzenosti je, že náklady integrácie začínajú čoraz viac prevyšovať jej výnosy.
