Prečo hovorím o skrytej privatizácii?
lebo predmetný návrh sleduje jediný cieľ - legislatívne prikryť vývoz vody do zahraničia, len nehovorí priamo o exporte vody, ale o poskytovaní vodohospodárskych služieb,
minister Žiga sa sám usvedčil, keď hovoril o tom, že takýto zákon potrebujeme, lebo (citujem) „dnes štátne orgány nemajú oporu v legislatíve, ak by chceli vývoz vody zakázať“. Ale pri uvádzaní návrhu zákona o vode (ako jeho predkladateľ) hovoril o tom, že článok 4 Ústavy SR hovorí o tom, že prírodné zdroje (a teda aj voda) sú vo vlastníctve štátu, Slovenskej republiky. Predpokladám, že stále platí, štátny orgán môže robiť len to, čo má dovolené v zákone,
predmetný návrh nehovorí o vode ako o obchodnom tovare, ale hovorí „len“ o poskytovaní vodárenských služieb.
Ak platí, že Slovensko má pitnej vody prebytok, potom pri dodržaní všetkých pravidiel ochrany životného prostredia a pravidiel reprodukovateľnosti tohto prírodného zdroja (hovorím o vodnej bilancii, t.j. naše reprodukovateľné zdroje pitnej vody na strane jednej a spotreba pitnej vody na strane druhej) diskutujme o možnosti, ako legislatívne ošetriť vývoz pitnej vody zo Slovenska. Ale nie tak, ako to navrhuje minister Žiga v predloženom zákone o vode.
Teda nie tak, že ministerstvo, resp. vláda budú rozdávať povolenia (licencie) na vývoz vody bez súťaže. A ak by aj v druhom čítaní bola do zákona zapracovaná zmena, ktorá by hovorila o transparentnej verejnej súťaži (čo v slovenských podmienkach je úkaz takmer nemožný), aj tak by zisky z vývozu vody zostávali v rukách súkromných firiem. A s určitosťou to celé dopadne, ako v prípade predaja vzduchu, alebo slnka (v prípade fotovoltaiky). Predložený návrh zákona totiž počíta s tým, že obchodníkovi predá vodu za 0,40 eur za kubík, pričom obyvatelia Slovenska si už dnes kupujú jeden kubík vody za približne trojnásobnú cenu.
Preto som ponúkol pánovi ministrovi nasledovné konštruktívne riešenie. Nie je potrebné vylamovať otvorené dvere a objavovať to, čo bolo pred takmer 20 rokmi (v roku 1995) objavené. V slovíčku voda stačí písmeno „v“ nahradiť písmenom „r“ a písmeno „d“ nahradiť písmenom „p“. Áno, namiesto slova „voda“ dostaneme slovo „ropa“. A tu je kľúč k rozumnému riešeniu. Pokúsim sa ho stručne popísať.
Po 2. svetovej vojne Nórsko zaznamenáva veľmi strmý ekonomický rast. Ten je spojený s objavením veľkých ropných rezerv blízko nórskeho pobrežia. Príjmy z predaja ropy a plynu dosahujú 50% až 60% celkových príjmov nórskeho exportu a ropný priemysel sa podieľa približne 30% na príjmoch štátneho rozpočtu.
Hlúpa vláda by všetky príjmy z ropy a plynu každý rok prejedla v očakávaní, že ropný boom tu bude navždy a zásoby ropy sú neobmedzené. Poznám krajinu, ktorej sa podarilo zvýšiť výber daní a o pár dní nato prišla s návrhom, čo všetko bude v krajine zadarmo.
Múdra nórska vláda však postupovala inak. Bola si vedomá troch rizík:
nevyspytateľnosti ropného trhu (najmä pokiaľ ide o volatilitu cien)
vyčerpanosti zásob ropy a plynu v určitom čase (ktorý skôr, či neskôr nastane)
straty sociálnej súdržnosti spoločnosti
Preto sa rozhodla vytvoriť systém, ktorý by garantoval medzigeneračný transfer finančných zdrojov z predaja ropy a plynu.
A tak v roku 1995 zriaďuje štátny globálny penzijný fond GPFG (Government Pension Fund GlobaL). Nórsko sa stalo štátom, ktorý má najväčšie kapitálové rezervy na hlavu na svete. Prognózy hovoria, že nórsky penzijný fond sa stane najväčšou kapitálovou rezervou na svete.
V roku 2013 mal tento fond hodnotu 600 mld. eur, čo predstavuje 780 mld. USD. V roku 2017 by hodnota fondu mohla dosiahnuť 800 až 900 mld. USD.
Príjmy fondu tvoria:
dane z príjmu spoločností, podnikajúcich v odvetví, ale pozor: ropné a plynárenské spoločnosti odvádzajú bežnú firemnú daň z príjmu vo výške 28% plus 50% zvláštnu daň za „pridanú ziskovosť“
príjmy zo zdaňovania uhlíkových a dusíkových emisií z ropných aktivít
platby za licencie, umožňujúce spoločnostiam ťažbu (ropy, v našom prípade vody)
dividendy zo štátom vlastnených spoločností
výnosy z investícii fondu
Kľúčový princíp fungovania nórskeho štátneho penzijného fondu je totiž ten, že zabezpečuje medzigeneračný transfer finančných zdrojov, alebo ak chcete medzigeneračný transfer bohatstva, medzigeneračná solidarita. Tým je garantované, že zásoby ropy sa raz pominú a výnosy z predaja neskonzumuje jedna, dve, alebo tri generácie.
Nórsky fond dokonca zabezpečuje aj medzištátnu solidaritu. Výška grantov pre obdobie rokov 2009-2014 je 1,8 mld. Eur. a niektoré z nich poznáme aj u nás, na Slovensku.
Obrovský zisk fondu tvoria aj výnosy z investícií prebytkov fondu. Nórsky štátny fond dnes vlastní približne 1% všetkých akcií sveta. Treba dodať, že investičné riziko je prísne regulované. Je stanovený limit na investovanie na svetových akciových trhoch (max. 70%) a limit na investovanie do nehnuteľností (max. 5%). Konkrétne v prvom štvrťroku 2014 investície fondu rozdelené nasledovne: 61% akcie, 38% fixne úročené investičné nástroje (dlhopisy) a 1% nehnuteľnosti.
Nórsky štátny penzijný fond je plne integrovaný do štátneho rozpočtu a a je manažovaný Central Bank of Norway. A že ho manažuje zodpovedne, o tom svedčí každoročný nárast hodnoty fondu.
A za úplne kľúčové považujem, že prospech z toho majú všetci obyvatelia Nórska v podobe vysokej životnej úrovne. Nórsko sa v rebríčku rozvoja ľudských zdrojov, ktorý zostavuje OSN, trvalo umiestňuje na najvyšších priečkach. Osobný majetok priemerného Nóra má hodnotu zhruba 200 tis. USD, približne 154 tis. EUR.
Rôzne krajiny majú rôzne druhy a rôzny rozsah prírodných zdrojov. Tieto zdroje (ako hovorí poslanec Huba) treba chrániť.
A áno. Pri dodržaní všetkých pravidiel ochrany prírody a pri zachovaní zdrojového krytia vlastnej spotreby vody, si viem predstaviť aj vývoz vody. Ale nie tak, ako ho rieši predložený návrh zákona o vode.
Nerobme čierny obchod s vodou a neklamme ľudí na Slovensku.
Ak má krajina prebytok akýchkoľvek prírodných zdrojov (vrátane vody), potom:
múdra vláda tieto prebytky zhodnotí takým spôsobom, aby maximalizovala výťažok zo zhodnotenia prebytkov a aby úžitok z toho mali všetci občania krajiny, vrátane budúcich generácií (medzigeneračný transfer bohatstva)
menej múdra vláda to urobí tak, že výťažok z predaja prebytkov skonzumuje jedna generácia, ktorá žije tu a teraz
a hlúpa vláda to urobí tak, že prírodné zdroje skonzumuje a úžitok z toho bude mať zopár jednotlivcov, spriaznených s vládou
Do ktorej kategórie asi patrí naša vláda, ktorá predložila tento zákon o vode? Úsudok si urobte sami.
Preto som podpísal petíciu proti tomuto Zákonu o vode (ktorú už podpísalo 60 tisíc ľudí) a preto som podal procedurálny návrh vrátiť tento zákon z dielne ministra Žigu na prepracovanie. A ak sa raz (po úspešnom referende) rozhodneme vyvážať vodu zo Slovenska, potom sa (bez červenania) choďme učiť od Nórov, ako to robia tam v prípade ropy.
