Za oponou sa hovorí, že dokonca aj návrhy európskych lídrov na riešenie krízy platia len do okamihu, kým sa majitelia a šéfovia najväčších bánk nedohodnú inak. Keď sa v Bruseli dohadovalo „strihanie vlasov" (t.j. koľko percent si investori, ktorí nakúpili grécke dlhopisy, odstrihnú z nominálnej hodnoty svojej investície), v jednej miestnosti sedeli prezidenti a predsedovia vlád členských krajín EÚ a v druhej predstavitelia najvplyvnejších bánk. V tej prvej navrhli riešenie a v tej druhej sa vyjadrili, či takto áno, alebo takto radšej nie. A išlo sa odznova.
Americké investičné banky pomáhali pri falšovaní štatistík o verejnom dlhu Grécka pri jeho prijímaní do eurozóny. Dlhovú krízu v eurozóne dočasne neupokojili hlavy štátov, ani Európska komisia, ani Rada EÚ, ani Európsky parlament. Finančné trhy upokojilo až rozhodnutie Európskej centrálnej banky v neobmedzenej miere nakupovať toxické dlhopisy predĺžených krajín (vtedy horelo najmä Taliansko a Španielsko). ECB týmto porušila a porušuje zákon, ktorý priamo zakazuje centrálnej banke refinancovať verejné dlhy krajín. A opäť mali posledné slovo bankstri, ktorí sa nechceli pasívne prizerať, ako im klesá hodnota držaných vládnych dlhopisov.
V takýchto podmienkach (úradujúcej chobotnice) sa rodí aj banková únia v Európe. Vôbec nie je podstatná jej funkčnosť, účinnosť a spravodlivosť. Podstatné sú dve iné veci. Po prvé čas (návrh riešenia treba mať pripravený do májových eurovolieb) a po druhé, záchrana bánk pred ich úpadkom za každú cenu (aj za cenu, že sa na to opäť poskladáme všetci).
V jeseni prebehnú záťažové testy bánk. Až tie budú hodinou pravdy. Ukážu totiž, koľko peňazí treba doplniť do kapitálu bánk, aby boli schopné pokryť straty a ďalej fungovať. To číslo sa odhaduje v rozpätí od 65 miliárd do 650 miliárd eur. Aj vám sa zdá ten interval široký? Bude záležať od toho, ako sa pri testoch ocení riziko vládnych dlhopisov, ktoré banky držia vo svojich knihách v obrovských objemoch. Až doteraz sa dlhopisy krajín OECD oceňovali rizikovou váhou 0%. Že nulové riziko majú dlhopisy Talianska a Španielska, neverí už takmer nikto.
Architekti bankovej únie nám tvrdili a tvrdia, že ju potrebujeme preto, aby náklady na záchranu bánk už neznášali daňoví poplatníci. Zámer to bol iste dobrý. Ale bankstri sa hneď ozvali, že spoločný fond na záchranu bánk (do ktorého budú prispievať výlučne banky) nebude nikdy dostatočne veľký, ak sa nepoužije inštitút „poslednej záchrany" vo forme priameho prísunu ďalších peňazí z eurovalu. A je to! Do eurovalu predsa prispievajú štáty z verejných zdrojov. Z peňazí všetkých platcov daní. Budeme mať kolabujúce nemocnice, školstvo bude produkovať žiakov, naďalej sa prepadávajúcich vo vedomostných testoch, ale ak to bude potrebné, prispejeme na záchranu bánk v iných krajinách. Kto by skúsil oponovať, dostane od euronadšencov (a ich bankstrov) lekciu o solidarite.
A ako mnohokrát doteraz, diabol je skrytý v detailoch. S bankovou úniou by sa dalo dokonca aj súhlasiť. Za predpokladu, že po jesenných záťažových testoch si každá krajina najskôr vyčistí vlastný bankový sektor. V prvom rade náklady budú znášať vlastníci bánk, ako ďalší v poradí si zaknihujú straty veritelia (ktorí banke v úpadku v minulosti požičiavali peniaze) a ak ani to nebude stačiť, nastúpi národný rezolučný fond (do ktorého prispievali banky v danej krajine). Ak krajina takýto fond nemá, potom nastúpia verejné zdroje krajiny, na území ktorej sa zachraňovaná banka nachádza. Ivan Mikloš uveril, že tomu tak bude a na parlamentnom výbore pre financie a rozpočet spolu s poslancami Smeru za bankovú úniu zahlasoval!
Pravdou je ale taká, že ako presne bude vyzerať prechodné obdobie, nateraz nevie nikto. Ale politické záväzky Kažimír a Fico už prijali. Stále sa nedá vylúčiť účasť daňových poplatníkov na záchrane bánk, čo nakoniec priznal aj Mikloš. A odľahčil to už klasickou vetou, že „nemáme lepšie riešenie".
Lepšie riešenie máme. 1. Ak sú banky príliš veľké nato, aby sme ich mohli nechať zbankrotovať, tak ich rozdeľme. 2. Treba oddeliť obchodovanie bánk vo vlastnom mene (kasíno) od obchodovania v mene klientov (vklady, úvery). Komisár Barnier sa to dokonca chystá navrhnúť, ale predbežne až od roku 2018. 3. Spoločný záchranný fond, ktorý budú vytvárať banky, by sa mal použiť výlučne na krytie budúcich zlyhaní bankového systému. Po jesenných záťažových testoch by si mala každá krajina najskôr vyčistiť vlastný bankový sektor. 4. Je nutné vytvoriť čínsku stenu medzi záchranným fondom pre riešenie krízových situácií bánk a eurovalom, do ktorého štáty naliali peniaze všetkých daňových poplatníkov.
Takže riešenie existuje. Len to by európski lídri nemohli byť v zajatí chobotnice bankstrov.
Jozef Kollár
podpredseda hnutia NOVA
kandidát na poslanca Európskeho parlamentu
