Banky síce odpíšu 50 % nominálnej hodnoty svojich pohľadávok voči Grécku (z celkového verejného dlhu Grécka to však bude tvoriť len okolo 28 %), ale súčasne budú môcť na rekapitalizáciu, t.j. krytie vlastných strát, používať peniaze z eurovalu. A je úplne jedno, že táto možnosť má byť použitá ako tretia v poradí. Prvou je doplnenie kapitálu od vlastných akcionárov, potom nasleduje pomoc od štátu, v ktorom banka sídli a nakoniec nastúpi s finančnou pomocou euroval. Takáto možnosť nemala nikdy vzniknúť!
Časť gréckeho dlhu teda odpísaním nezanikla. Len sa preniesla na banky, banky svoje problémy prenesú na štáty a nakoniec štáty na euroval. Socializácia dlhov tak v eurozóne pokračuje. Aj čas má svoju cenu. Tento však vstúpi do dejín ako najdrahší.
Aj SDKÚ hlasno kričí proti morálnemu hazardu. Ale výlučne na domácej scéne, aby ulahodila uchu pravicového voliča. Na summitoch lídri SDKÚ hlasujú za riešenia, ktoré sú priam vzorovým príkladom morálneho hazardu. A stále dookola počúvame, že nemáme na výber, že sa rozhodujeme medzi zlými a horšími riešeniami, že bol zle zapnutý prvý gombík a podobné, ničím nepodložené tvrdenia.
Ak by bolo Grécko poslané do riadeného bankrotu v máji 2010, ako sme to navrhovali, stálo by to rádovo menej peňazí a navyše - krajina v „nútenej správe“ by musela šetriť a ďalšie dlhy držať striktne na uzde. Veritelia by boli jej „nútenými správcami“. Po roku a pol už aj Sarkozy vyhlásil, že vstup Grécka do eurozóny bol omyl.
Namiesto toho si však eurozóna kúpila čas. A za takto získaný čas musela veľmi draho zaplatiť. Grécko dostalo prvú bilaterálnu pôžičku 110 mld. eur. Vtedy nikto zo slovenskej „eurovalovej“ koalície (SDKÚ, KDH, MOST, SMER), ani nikto z bruselských autorít nepripúšťal bankrot Grécka.
Z eurovalu bolo Grécku schválených ďalších 109 mld. eur a najnovšie to je 130 mld. eur. Navyše, na záchranu bánk bude potrebných ďalších približne 100 mld. eur. Odhad IMF hovorí dokonca o 200 mld. eur.
A bonus k tomu. Trojka (IMF, ECB a EK) urobila štyri správy, ktoré hodnotia plnenie dohodnutých programov a konštatuje, že situácia v Grécku sa naďalej zhoršuje. Ozdravenie ekonomiky je výrazne pomalšie, privatizácia tiež mešká a výťažok z predaja majetku bude nižší, ako predpokladal Program. Rozpočtový deficit sa nedostane pod 3 % ani do roku 2020. Rovnako návrat Grécka na finančné trhy je v nedohľadne, sotva sa uskutoční pred rokom 2030.
Tak čo myslíte? Stálo zato „kúpiť si“ rok a pol? Od mája 2010 do októbra 2011. Rok a pol zatvárania si očí pred realitou, ktorá nás aj tak dobehla.
Správa o udržateľnosti gréckeho dlhu má pečiatku STRICTLY CONFIDENTIAL. Už sa objavili názory bruselských autorít, že by sa mali utajovať aj správy ratingových agentúr. Komu a pred čím ideme naďalej zatvárať oči?
Summit došiel k záveru, že po prijatí horeuvedených opatrení sa Grécko dostane do roku 2020 naspäť na finančné trhy. Len pripomeňme, že po deviatich rokoch šetrenia, znižovania životnej úrovne a nepokojov, bude mať krajina verejný dlh stále na úrovni 120% HDP. A zostáva nejasné, s akými tempami ekonomického rastu Grécka v horizonte najbližšej dekády utajená správa počíta. Neriešenou totiž zostáva konkurencieschopnosť gréckej ekonomiky a jej dlhodobo pretrvávajúca vonkajšia ekonomická nerovnováha.
Za rok a pol sa konalo 14 summitov. To Európa ešte nezažila. Napriek tomu je miera nedohody, či už skrytej, alebo otvorenej, stále vyššia.
Bolo správnym rozhodnutím pro-eurovalovej koalície, do ktorej si 13. októbra (parafrázujúc Mikuláša Dzurindu) na chvíľu „odskočili“ SDKÚ, KDH, MOST spolu so SMER-om, navýšiť euroval a dať mu úplne nové kompetencie zachraňovať banky a nakupovať toxické cenné papiere predĺžených krajín?
Veď už o necelé dva týždne po hlasovaní v slovenskom parlamente došlo na bruselskom summite k opätovnému, tentokrát neobmedzenému navýšeniu eurovalu cez tzv. efekt pákovania. Definitívne tak končí trpezlivosť aj kľúčových členských štátov eurozóny, vrátane Nemecka, dodávať do eurovalu ďalšie záruky.
Jednodňová pro-eurovalová koalícia prišla s celkom humornými vyjadreniami. Pozrime sa na niektoré z nich:
Radičová: vyrokovanou výnimkou sme Slovensku ušetrili „niečo cez 200 mil. eur“ (pozri video)
Mikloš: „celkovo neušetríme“ (pozri video druhé okno, od 16 min.11s)
Fico: Radičová neušetrila pre Slovensko nič, tu sa dokonca zhodol s Miklošom (pozri video od 3min.20s)
Fígeľ: „Sám Róbert Sulík hovoril, že pôžička Írsku a Portugalsku je v poriadku“ – žeby budúci koaličný partner až tak intenzívne zaneprázdňoval myseľ?(tu)
Dzurinda: val musí prejsť a hlasovania sme spojili, lebo „musíme politicky zaplatiť, lebo ste nás k tomu dotlačili. A mne je to veľmi ľúto. Viete prečo, lebo aj preto lebo ma moja práca veľmi baví. A rád by som v nej pokračoval.“
(pozri video)
Prípadná trvalá pro-eurovalová koalícia (SDKÚ, KDH, SMER) po 10. marci 2012 bude mať s určitosťou niekoľko problémov. Okrem toho, že SMER – ak opäť za pár dní štyrikrát nezmení názor – bude mať problém s trvalým eurovalom (pozri tu). Ale čo je kľúčové, EÚ a eurozóna definitívne smeruje k rozpočtovej centralizácii a k politickej federalizácii. Zatiaľ čo SMER je aj v tejto téme absolútne „brusel-friendly“, ostatné pravicové strany veľmi váhajú, alebo sú doslova opačného názoru.
Tak o akej stabilnej vláde to dosluhujúci lídri - 20 rokov zotrvačne sa pohybujúci po slovenskej politickej scéne – hovoria?
SaS je stranou, od ktorej závisí vznik a charakter budúcej pravicovej vlády. Vlády slobodného, nekorupčného a suverénneho Slovenska.
Potom už je len alternatívou „silná a stabilná“ vláda, pozostávajúca z čo najmenšieho počtu strán (najlepšie SMER+KDH), proeurópska (poslušne súhlasiaca s centralizáciou a federalizáciou, smerujúcou k vytvoreniu Superštátu) a silná (v ktorej bude jedna dominantná strana dominovať vo všetkom, vrátane kleptománie).
V takejto alternatíve bude SaS vždy systémovou chybou. To je fakt.
