Slovensko stálo pred jedným z najzásadnejších rozhodnutí od svojho vzniku v roku 1993. Toto rozhodnutie bolo ale zároveň jedným z najťažších. Bolo to rozhodnutie o tom, či Slovensko príde v budúcnosti o značnú časť svojej suverenity a bude podporovať morálny hazard v eurozóne, alebo či zostane slobodnou a suverénnou krajinou. Síce malou krajinou, ale schopnou vyslať do Európy veľký signál, že dozrel čas budovať Európu na nových princípoch.
Ešte do 22. hodiny včera žila nádej, že Slovensko sa takou krajinou stať môže. Muselo by však mať hrdosť, slobodný parlament a možno aj nových lídrov.
Pri tak závažnom rozhodnutí pokladám za absolútne kľúčové, aby sa v diskusiách o téme eurovalu (navyše z nepochopiteľných dôvodov spojenej s hlasovaním o dôvere vláde) nepoužívali ani metódy brutálneho politického tlaku a vydierania, ale ani argumentačné mýty. Toto nebola férová hra.
Mýtus č.1: Zástancovia eurovalu tvrdia, že potrebujeme „viac“ Európy. Toto sme počúvali z úst mnohých vrcholných európskych politikov. A toto zopakoval aj Mikuláš Dzurinda: “Potrebujeme zomknutejšiu, integrovanejšiu Európu. Svet sa spája v úsilí zabrániť najhoršiemu.“ Tak sa teda pozrime, ako zomknutejšia Európa vypadá v skutočnosti. Práve včera luxemburský minister financií Luc Frieden pre agentúru Bloomberg povedal, že neexistuje žiadne bežné, evidentné, jedno riešenie. Je niekoľko možností, niekoľko riešení, ktoré musia byť skúmané z technických a politických pohľadov. V úplnom kontraste k tomu prezident ECB J.C.Trichet pre tú istú agentúru uviedol, že varuje pred hrozbami pre finančný systém, ktoré sú výsledkom konfliktu politických lídrov, konfliktu, ktorý sa zintenzívňuje diskusiami, ako vymaniť Európu z dlhovej krízy.
Takže aby bolo jasné. Odteraz žiadne diskusie lokálnych politikov. Treba s pokorou prijať nasledovný postup. Pod rúškom časových tlakov a nervozity (nielen finančných trhov, ale už aj značnej nervozity európskych lídrov) sa krok za krokom na pozadí odohráva brutálna centralizácia Európy a najmä eurozóny. Už vznikla Európska hospodárska vláda, vznikne Európske ministerstvo financií, zjednotia sa daňové základy, neskôr prídu jednotné daňové sadzby, zavedú sa úplne nové európske dane. Európska daň z pridanej hodnoty, európska environmentálna daň, scentralizuje sa celá rozpočtová politika členských štátov. A vzniknú Spojené štáty európske. Toto nebude nikdy fungovať. Už sa teším, ako sa k týmto zmenám postavia naše pravicové strany v koalícii a ako sa s týmto vetrom z Bruselu vysporiada ich svedomie.
Mýtus č.2: Zástancovia eurovalu tvrdia, že dali sme politický záväzok v Bruseli a teraz to musíme schváliť tu doma, na Slovensku. Tak sa pozrime, ako taký schvaľovací proces vyzerá v praxi. Je to doslova valčík na tri doby. Krok prvý: vo večerných hodinách prebehne konferenčný hovor 17 ministrov financií. Keďže situácia je kritická, tí sa o niekoľko hodín stretávajú v Bruseli na tzv. Eurogroup a na nočnom rokovaní schvália po právnej a technickej stránke vopred pripravený dokument. Krok druhý: nasleduje summit hláv štátov, ktorého výsledkom je politická deklarácia. Len pripomínam, že táto nemá právne záväzný charakter pre žiadnu z krajín. A nakoniec krok tretí: tým je finále celého procesu – od národných parlamentov sa očakáva, že toto všetko bez reptania schvália a navyše v pôvodnom znení, bez možnosti zmeniť čo i len vetu. Aj vám sa z tohto valčíka zatočila hlava? Je toto morálne? Ignorovať slobodné rozhodnutia slobodných parlamentov? Je toto vôbec ešte demokratické?
Mýtus č.3: Zástancovia eurovalu tvrdia, že chránia peniaze a úspory slovenských občanov. Ak bude trvalý euroval schválený (očakávam leto 2012), zo Slovenska okamžite odíde 659 miliónov eur v hotovosti. Pozor, aj na toto už dala premiérka politický záväzok. Táto suma by postačovala na vyplácanie vianočných dôchodkov v doterajšej výške na 10 rokov! A súčasne vystavíme záruky na ďalších 5,1 miliardu eur. Minister financií príde do parlamentu so žiadosťou o navýšenie špecifických štátnych záruk. Ešte tento týždeň v parlamente prejde navýšenie zo 4,4 mld. na 7,7 mld. (s hlasmi koaličných partnerov a Smeru) a v lete budúci rok nový minister financií opäť požiada o navýšenie, tentokrát na 12,8 mld. eur. A ľubovoľná časť tejto sumy môže ísť tiež v hotovosti, ak sa na tom dohodnú v jednom z konferenčných nočných telefonátov ministri financií eurozóny. O hrozbe hyperinflácie som písal tu. Je len otázkou času, kedy o peniaze z eurovalu požiada Francúzsko na záchranu svojich domácich bánk. Nedávno skončené stress-testy bánk dopadli s upokojením, že budú na posilnenie svojho kapitálu potrebovať sumu 2,5 mld. eur. Podľa najnovších zistení už to je 200 mld. eur. Čítate správne, je to osemdesiatnásobok. Desivé? Vedia dnes zástancovia eurovalu vôbec povedať, kde a kedy sa táto špirála zastaví?
Navyše krajiny, ktoré už pomoc z eurovalu čerpali, sa nebudú podieľať na záchrane ostatných členov eurovalu. Takže celkom logicky počet zachraňovaných krajín bude rásť a počet záchrancov klesať.
Koho že to peniaze zástancovia eurovalu chránia?
Mýtus č. 4: Zástancovia eurovalu tvrdia, že vyrokovali mechanizmus riadeného bankrotu krajín v podobe účasti privátneho sektora. Program výmeny dlhopisov, ktorý Európa ponúkla Grécku, nie je pre banky a finančné inštitúcie ani povinný, ani dostatočný a ani férový. Argumenty nájdete tu. Banky si odpíšu zo svojich ziskov v roku výmeny symbolických 9,25% hodnoty dlhopisov. Namiesto gréckych dlhopisov dostanú nové dlhopisy, ktoré budú úročené takmer trikrát vyššie ako súčasné nemecké dlhopisy a navyše budú mať najvyšší rating AAA (keďže budú ručené eurovalom), namiesto dnešného ratingu gréckych dlhopisov CCC. Tomu sa hovorí čistý podvod a nie mechanizmus riadeného bankrotu krajín, ako to prezentujú zástancovia eurovalu.
O tom, že veritelia musia odpísať minimálne 40% až 50% verejného dlhu Grécka a krajina musí byť poslaná do riadeného bankrotu, sme pred pol rokom tvrdili tu. Vtedy nás zástancovia eurovalu označovali za naivných diletantov. Až včera pre Financial Times Duetschland J.C.Junker vyhlásil, že problém Grécka vyrieši minimálne 60%-ný odpis dlhov.
Mýtus č. 5: Zástancovia eurovalu tvrdia, že SaS a R.Sulík sú proti eurovalu. Partneri nám ponúkli nie jedno, ale vejár riešení a SaS všetko odmietla. Aká je skutočnosť? 6.10. sme na koaličnej rade ponúkli riešenie, naši partneri ho odkazom cez média odmietli. 10.10. (deň pred hlasovaním o dôvere vláde) sa o našom návrhu na koaličnej rade nerokovalo vôbec. Namiesto toho Mikuláš Dzurinda rozdal papier, ktorý nebol ani polovicou toho, čo sa diskutovalo pred mesiacom v Častej-Papierničke. Rozhodovanie o použití peňazí z eurovalu na vláde a vo finančnom výbore parlamentu by znamenalo, že SaS bude vždy prehlasovaná.
Keď SaS nakoniec ustúpila a súhlasila s doslovným znením Deklarácie ministrov financií eurozóny tak, ako to navrhla Iveta Radičová (navyše tvrdila, že to má predrokované s Junkerom, Van Rompuyom a Merkelovou), premiérka to opäť odmietla, že to je nevyrokovateľné.
Mysleli naši partneri právo veta v národnej schvaľovacej procedúre vôbec niekedy vážne? Alebo len vyvolávali „dymovú clonu“ rokovaní a euroval bol iba zástupným problémom? Ak sledovali iné ciele, včera ich naplnili.
Aký pocit zo včerajšej noci v parlamente zostal?
a) Ak budú zásadné rozhodnutia Euroskupiny a summitov hláv štátov, ktoré ovplyvnia celé budúce generácie, aj naďalej pretláčané v národných parlamentoch slobodných a suverénnych štátov silou, v konečnom dôsledku to povedie k odstredivým tendenciám v celej Európe.
b) Celé to povedie do slepej uličky, k pádu zodpovedných proreformných vlád a k následnej ekonomickej a politickej nestabilite. Slovenskom to neskončilo, iba začalo.
R. Sulík je kritizovaný za to, že je nacionalista, ale rýchlo sa stáva hlasom nespokojných európskych más, píše včerajšie vydanie The Telegraph.
Dnes (naopak) v oficiálnom Vyhlásení prezidenti Van Rompuy a Borroso vyzývajú všetky politické strany v slovenskom parlamente na urýchlené (opätovné) schválenie eurovalu, lebo je to „o prosperite nás všetkých“, vrátane „ľudí na Slovensku“. Takže aby bolo jasné: smer je daný, cesta vytýčená, treba len rýchlo po nej kráčať. Nereptať, nepýtať sa prečo, nepýtať sa na dôsledky, na náklady, nediskutovať, nepripomienkovať. A všetci sa budeme mať dobre. Nepripomína to niečo?
Nedozrel čas na budovanie Európy na úplne iných princípoch?
Autor bol priamym účastníkom všetkých bilaterálnych a koaličných rokovaní o pozícii vládnej koalície k eurovalu do 11.10.2011, kedy v slovenskom parlamente nebol schválený euroval a nebola vyslovená dôvera vláde SR.
