„Nemal by som využiť túto príležitosť k tomu, aby som zopakoval všetky dobré veci, ktoré musím povedať o J.C.Trichetovi. Urobil som tak s obrovským presvedčením, keď získal Charlemagne Prize v meste Aachen, uplynulý máj. Po celý čas trvania krízy bol našim bodom, na ktorý sme sa obracali. Jeho obrovské úspechy – v otázkach manažmentu, analýz a konania – vojdú do histórie.
Namiesto toho, rád by som využil príležitosť k vykresleniu niekoľkých ponaučení z mojej skúsenosti v eurozóne počas posledných dvadsať mesiacov. Ponaučení je päť.
Prvé ponaučenie: nemôžeme mať spoločnú menu, spoločnú menovú politiku a všetko ostatné ponechať zúčastneným štátom. A ešte niečo, s čím sme sa stretli. Nutnosť byť súdržní v politikách a inštitúciách na európskej úrovni. Ak by sme už od prijatia eura mali nástroje, ktoré sme navrhli uplatniť v rokoch 2010 a 2011, vyhli by sme sa obrovskému množstvu ťažkostí.
Druhé, rovnako jasné ponaučenie: v čase krízy niekto musí mať odvahu prijať protikrízové opatrenia. Nemôžeme bojovať s krízou, používajúc výlučne každodenné metódy. Musíme byť schopní použiť nekonvenčné metódy, metódy, ktoré nenájdeme v učebniciach ekonómie.
Jean-Claude Trichet musel pracovať v neznámom prostredí, v neprebádanom území, v tzv. „Neulande“, aby som použil veľmi milý nemecký výraz. Čo urobil, muselo byť urobené, aby bolo zachránené euro ako také. Cieľ je dôležitou vecou. Prostriedky na jeho dosiahnutie nie sú samoúčelné.
Tretie ponaučenie: centrálna banka musí byť prirodzene nezávislá, ale musí byť tiež transparentná a zrozumiteľná. „Nezávislosť“ neznamená „odtrhnutosť od politických rozhodnutí“. Menová politika nemôže byť vykonávaná v spoločenskom a politickom vákuu. Mena je kľúčová pre život moderného spoločenstva. Nezávislosť centrálnej banky je právom, ale rovnako obsahuje záväzky. Jean-Claude Trichet – v skvelej francúzskej tradícii skvelých štátnych zamestnancov – perfektne pochopil tento aspekt úlohy centrálneho bankára.
Štvrté ponaučenie: eurozóna je tak silná, ako je silný najslabší článok reťaze. Všetci sme sa stali natoľko závislými jeden na druhom, že si nemôžeme dovoliť pokračovať v nezhodách v menovej únii. Každý člen eurozóny drží vo svojich rukách osud celej eurozóny. Zdôraznil by som preto, že solidarita je založená nielen na prijímaní, ale aj na dávaní. Solidarita je zodpovednosť. Nie je to cnosť, pretože cnosť je dobrovoľná. Solidarita v eurozóne je vecou nevyhnutnosti a prežitia. Nedbalá národná politika je preto v protiklade k duchu solidarity.
Mali by sme sa opýtať, či si solidarita vyžaduje všeobecný súhlas (pravidlo jednomyseľného hlasovania, pozn. J.K.). Je nebezpečné nechať osud svetovej ekonomiky závisieť od domáceho politického hašterenia sa v parlamente jednej zo 17 krajín, veľkej, alebo malej. Ale súčasne, vzhľadom na objemy, ku ktorým sa národné ministerstvá financií musia zaviazať (v niektorých prípadoch garancie až do 9% HDP), je logické, že národný parlament by mal koniec koncov vyjadriť vlastný názor. Táto vzájomná závislosť je novým fenoménom globalizovaného sveta, ktorá znamená, že veľmi veľká zodpovednosť leží na každom z nás.
Piate ponaučenie: kríza eurozóny od nás vyžaduje urobiť viac, pokiaľ ide o oboje, fiškálnu disciplínu a ekonomickú integráciu. O to pôjde naprieč novým Paktom stability a rastu, ako aj Paktom euro-plus. Ale potrebujeme ísť ďalej a potrebujeme oboje, rozpočtovú disciplínu a ekonomickú a rozpočtovú integráciu. Nielen trestať hriešnikov, ale aj prepojiť naše politiky navzájom a demonštrovať, že zdieľame spoločný osud. Musíme vziať na vedomie, že to znamená menej suverenity pre všetkých a nie iba pre krajiny v ťažkostiach.“
Dôvetok autora:
Vskutku prejav ako z veľkej knihy. Ale pozor. Nešlo len o zdvorilú reč pri príležitosti odchodu J.C. Tricheta z postu prezidenta Európskej centrálnej banky. Úplne zreteľne (v riadkoch aj medzi riadkami) zaznieva toto:
Musíme byť súdržní, nemôžeme používať konvenčné metódy, centrálna banka nesmie byť odtrhnutá od politických rozhodnutí (rozumej musí nakupovať verejné dlhy nezodpovedných krajín).
Akákoľvek diskusia o správnosti riešení na záchranu eura je (zdá sa) „nedbalou národnou politikou“. Opäť tu nebezpečne zaznieva myšlienka zrušenia jednomyseľného hlasovania v eurozóne. Ide síce o veľa, u niektorých členských štátov až o 9% HDP. Takže národný parlament nech nakoniec vyjadrí svoj názor, ale preboha iba taký, aký sa od neho očakáva. Všetko ostatné je považované za nežiaduce hašterenie.
Všetci stratíme ďaľšiu veľkú časť našej suverenity, nielen krajiny v ťažkostiach. Ale kto tú suverenitu získa a ako s ňou naloží? Úradníci, ktorí neboli nikdy nikým volení a nikomu sa nezodpovedajú. Ešte stále sa pohybujeme v medziach demokracie? Alebo už na pôde európskeho „náboženstva“?
Je smutné, že na Slovensku mnohé „stabilné“ politické strany, stabilné najmä počtom rokov ich lídrov na scéne, podľahli tomuto „náboženstvu“. A to až do tej miery, že jeden z lídrov Smeru vyhlásil, že podpredsedom parlamentu predsa nemôže byť človek, ktorý má iný názor na euroval, ako hlása európske „náboženstvo“.
Kto je tu teda zabávačom, páni zo Smeru a z KDH? Vaše národno-štátne záujmy končia na prahu vládneho špeciálu do Bruselu.
