Schválenie navýšenia eurovalu a zvýšenia jeho kompetencií (aby to nedráždilo odporcov, tak sa to pre istotu nazýva „zvýšenie flexibility”) ešte neprebehlo vo všetkých parlamentoch členských štátov eurozóny a už máme na stole dve vylepšenia z dielne európskych lídrov.
Tým prvým vylepšením je, že dočasný euroval 1 by mal byť nahradený trvalým eurovalom 2 o rok skôr, ako sa pôvodne plánovalo. Teda nie v lete 2013, ale už v lete 2012. V poriadku. Situácia je naozaj vážna. Aj keď nechápem celkom ten stres, keď na druhej strane eurozóna a jej lídri trestuhodne premrhali jeden a pol roka (od apríla 2010) a nepripravili mechanizmus riadeného bankrotu krajín a ani mechanizmus účasti súkromného sektora na krytí nákladov, spojených s dlhovou krízou eurozóny.
Mechanizmus účasti privátneho sektora (prevažne ide o finančné inštitúcie Francúzska a Nemecka) tak ako je navrhnutý, nie je ani povinný, ani dostatočný a ani férový.
Povinný nie je preto, lebo sa musí tváriť, že je dobrovoľný. V opačnom prípade by výmenu dlhopisov trhy vyhodnotili za novú úverovú udalosť a nekompromisne by poslali Grécko do bankrotu.
Dostatočný nie je preto, lebo v roku výmeny dlhopisov ich držitelia (banky) zaknihujú stratu vo výške 9,25% z nominálnej hodnoty. Na to, aby tento mechanizmus skutočne prispel k riešeniu dlhovej krízy, veritelia by museli odpísať minimálne 45% až 50% dlhov. Navyše, po uskutočnení výmeny ostanú bankám v rukách nové dlhopisy, ale už nie s rizikovým stupňom Grécka, ale s ratingom AAA (čo je rating eurovalu) a navyše s úročením vyšším, ako je úročenie nemeckých dlhopisov. To sme už vo sfére paranormálnych javov.
Férový nie je preto, lebo tento mechanizmus navrhol Institut of International Finance, čo je globálna asociácia finančných inštitúcii. Nemôžeme preto očakávať, že niekto sám pre seba navrhne stratové riešenie.
Takže dohoda o výmene dlhopisov, ktorú eurozóna ponúkla Grécku (čo je vlastne účasť súkromného sektora v praxi), je vlastne podvod.
Druhé vylepšenie prišlo z dielne eurokomisára pre menové otázky Olliho Rehna. Ten si vypočul (a zdá sa, že aj osvojil) názor amerického ministra financií Timothy Geithnera o tom, že euroval bude len vtedy fungovať, ak bude schopný prevziať neohraničené záruky.
V praxi to má fungovať tak, že euroval nakúpi dlhopisy problémových štátov a založí ich ako zábezpeku za nový úver od Európskej centrálnej banky. Za takto získane úverové zdroje euroval opäť nakúpi ďalšie dlhopisy problémový štátov a tieto opäť založí v ECB za nový úver. Ak to urobí päťkrát, zpäťnásobí úverovú kapacitu eurovalu. Ak to urobí desaťkrát, zdesaťnásobí úverovú kapacitu eurovalu.
Tak o čo sa tu hráme pri súčasnom navyšovaní?
Týmto sa dramaticky menia súčasné plány, ktoré predpokladali, že euroval sa bude musieť štandardne financovať prostredníctvom záruk členských štátov na kapitálovom trhu. Perpetuum mobile je tak na svete. Krajiny eurozóny takto získajú nelimitovaný prístup k čerstvo “natlačeným” peniazom ECB. Tlak na úsporné opatrenia a konsolidáciu verejných rozpočtov v krajinách eurozóny bude takto úplne eliminovaný a cesta k hyperinflácii otvorená.
Dnešné porušovanie zákazu priameho nakupovania štátnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou tak bude pokračovať, len v skrytej forme.
Aj to je dôvod, prečo volania koaličných partnerov po tom, aby sme schválili navýšenie eurovalu 1 a všetky rozumné zmeny predsa presadíme pri eurovale 2, vyznievajú absolútne nedôveryhodne.
Zmeny európski lídri začali presadzovať už v týchto dňoch. Ale také, ktoré smerujú ku katastrofe s názvom hyperinflácia. Ako potom uveriť tvrdeniam zástancov eurovalu, že v eurovale ide aj o ochranu úspor slovenského obyvateľstva? Odkedy sa úspory chránia hyperinfláciou?
PS: Fyzici vraj objavili v Cerne častice, ktoré sa pohybujú rýchlejšie ako svetlo. Ak sa to potvrdí, bude potrebné prekopať základy fyziky. Ak sa potvrdí, že hyperinflácia chráni úspory obyvateľstva, radi prekopeme základy ekonómie.
