Púť do Santiaga, všade známa ako Camino. Rozhodla som sa putovať po tzv, Franzúzskej ceste. V čase, kedy som sa rozhodla, že pôjdem, som vskutku ani netušila, že existujú aj iné trasy. Toľko k mojim začiatkom.
Čo som nevedela, som sa dozvedela, čo som chcela, som sa nedozvedela, čo som potrebovala, to sa mi dostalo.
A začalo to vlastne už tým, ako som sa o púti dozvedela. Svojho času som bola Kindermädchen v rodine, ktorá raždý rok pred Veľkou Nocou išla na púť do Mariazellu. Kto v mojom okolí v tom čase, 2000, chyroval o putovaní do Santiaga? Jednak, že sme neboli zanietene veriaca rodina a potom po čase totality, keď nedostupne ďaleko boli aj polia, ktoré som videla z okna obývačky, sa mi to zdalo neskutočne vzdialené, a po ďalšie, že to musí byť neuveritľne drahé, a teda pre mňa neuskutočniteľné.
Lenže časy sa zmenili. Myslím tým, že čas plynul. Dlho. Muselo to vo mne dospieť. Doslova. Trvalo 18 rokov, kým som sa vydala do Santiaga. Vraví sa, že Camino ľudí volá. Presne si viem vybaviť ten pocit medzi Vianocami a Troma kráľmi, kedy som si bola istá, že tento rok pôjdem. Nikdy v živote som si ničím nebola tak istá, ako tým, že teraz je ten pravý čas. A tomu som sa poddala a neľutujem.
Veľa sa nedá vysvetliť ináč, ako "veď vieš, čo myslím, však" a pochopí to len ten, kto bol. A je jedno z akých pohnútok.
Dopredu som sa veľmi "nerýpala" v zážitkoch iných ľudí, ani som si nečítala knižky zaoberajúce sa touto témou. Ani Pútnika do Comprostely. Dopredu som si nechcela ani predsaviť, čo to bude, až to budem. Len fakty, kadiaľ pôjdem a zaujímavosti o miestach, cez ktoré budem prechádzať. Proste vedome som sa snažila zostať tabula rasa. Pokazila som si to sledovaním FB skupiny Santiago de Compostela. Super aj anti-super, že môj level angličtiny je taký aký je - nerobí mi problém baviť sa o čom koľvek a kýmkoľvek. Sledovala som putovanie Mike Gardner-a a začala som si predstavovať, ako to všetko budem prežívať aj ja. Svojmu "pred Camino Ja" by som zakázala sledovať každý večer v posteli FB a čakať na upozornenia, kedy zhrnie svoj deň. Zbytočne by som nečakala na veci, ktoré som na tomto Camine nemala zažiť. Ale sklamaná rozhodne nie som. Dostala som oveľa viac.
Pred odchodom som sa stretla s dvoma babami, ktoré už v Santiagu boli a v ich očiach som postrehla zreteľnú iskru.... nie svetlo, keď sa reč začala točiť okolo Camina. Všimla som si to, ale nevedela som si to vysvetliť. Ani teraz to vysvetliť neviem, len citim a viem, že to, čo som prežila je zázračné a zázrak v človeku zanechá stopy. Badateľné viac, alebo menej, ovplyvňujúce v krátko čase, alebo aj po dlhom období, kedy sa akoby nič nedeje. Deje sa...
Pripadá mi, akoby som tam bola len tak "na skúšku". Teraz to všetko znova prežívam pozeraním fotiek, spomínaním na ľudí, ktorých som sa rozprávala a dokonca s nimi vediem aj imaginárne diskusie. O čomkoľvek.
Som šťastná, že som bola.
