Ako som hľadala ŠPZ:-)

Tak veľmi som sa tešila na víkend…! Po dlhej dobe prišla kamoška z Prahy, bolo mi jasné, že spáchame babský žúr. V sobotu poobede sme sa vybrali na jazerá. Opaľovať sa, pokecať, len tak, užiť si priateľské chvíle. Dlho sme sa nevideli. Začínala ma chytať melancholická nálada, až tak bolo dobre. Rýchla jazda, otvorené okná, hlasitá hudba, spievali sme, fotili, usmievali sa a mávali na ľudí okolo… Až do jediného momentu. Pokým sme nevystúpili z auta a nezistili, že nemám zadnú ŠPZ. Okamžite sa z nášho „super výletu“ stalo pátranie po stratenej značke, samozrejme bezúspešné. Prešli sme „osudné miesto“ trikrát dookola, prešpízovali krajnicu, skontrolovala som všetky odpadky a plechovky nahádzané popri ceste, ale žiadny nález. Začala ma chytať panika a oblievať pot, pri pomyslení na vyhodené dve tisícky za novú značku a všetky tie vybavovačky, ktoré ma popri tom čakajú. Kamoška ma síce utešovala (aspoň sa o to snažila), ale po hodine úmorného hľadania si aj ona začala uvedomovať realitu, aj keď sa to snažila zakryť úsmevom. „Nič,“ povedala som si, „ideme domov a zajtra ráno nahlásim celú udalosť na miestnu políciu.“   Doma ma samozrejme nepochválili. „Ty si nenormálna, čo si zase stvárala?“, znela  tradičná otázka mojich rodičov. Snažila som sa zachovať si chladnú hlavu, aj keď mi nebolo všetko jedno. Celú noc som sa prehadzovala v posteli a videla číslo svojej „vtedy už vlastne bývalej“ ŠPZ. Neviem prečo, ale ráno som sa zobudila s pocitom, že ja sa tej ŠPZ jednoducho len tak ľahko nevzdám. To číslo mi totiž už dlhé roky prináša šťastie.   Vyťukala som číslo policajnej stanice a počula vyzváňajúci tón. Ozval sa mladý príjemný hlas nejakej slečny. „Haló, dobrý deň, chcela by som nahlásiť stratu ŠPZ číslo....v úseku...“ ,nasledoval dlhý rad otázok, keď v tom zrazu slečna odvetila: „Počkajte, my tu jednu nájdenú ŠPZ máme...“ „To bude moja, odvetila som bez rozmýšľania, až som zostala prekvapená svojou vlastnou reakciou. „Ste si tým tak istá?“, zasmiala sa osoba na druhom konci linky, ...“počkajte hneď si to overíme...“   Chcete vedieť výsledok? Našli sme sa a urobili nam aj spoločnú fotografiu rovno pred policajnou stanicou:-) Stará známa ŠPZ znova svieti na zadnej časti „môjho tátoša“ a ja spokojne jazdím ďalej – aj s mojím večným talizmanom. Dúfam, že už navždy... Čo poviete, bola to náhoda?