Niekedy mám pocit, že áno, len bude trošku „nedokonalá.“ Niektoré životné príbehy sú skvelé na začiatku. Ružové okuliare, úsmevy, milé slová, sľuby, všetko podľa našich predstáv. A zrazu nevydarený koniec, možno osud, na ktorý sa tak radi vyhovárame...
Alebo zlý začiatok, nedorozumenie, slzy, smútok, ale napokon šťastný koniec, udobrenie, zmierenie a veľa trpezlivosti. Keď sa nad tým zamyslím, bez dobrého konca a žiadneho úsilia, je rozprávka tiež nanič.
Možno sa Vám v istej chvíli zazdalo, že žijete svoju vlastnú rozprávku, len trochu pozmenenú. Príbehom z vlastného života, zo života svojich blízkych, pozmenenú tým, čo sme prežili alebo prežívame my sami. Povedala by som, náš život, je tou najlepšou „rozprávkou rozprávok“. So svojím, niekedy možno stereotypným kolobehom, s tragickými situáciami, ktoré nás môžu postretnúť, s krásou pokojného popoludnia, stráveného v kruhu rodiny.
Možno nie sme v nádhernom svete hradov a zámkov, nad hlavami nám nelietajú draky a ľudia sa denne nemenia na žaby, aby ich princezné pobozkali. Možno nikdy nepricvála princ na bielom koni, ani nechytíme zlatú rybku, ktorá nám splní všetky naše nevyslovené želania.
Napriek tomu sa snažme žiť tak, aby sa tá „naša rozprávka“ náhlym zvratom nestala drámou s tragickým koncom, aj keď nie vždy plynú veci tak ako chceme. Jednoducho, aby každý z nás raz mohol povedať: „Áno, môj príbeh má šťastný koniec, v ktorom zvíťazilo dobro nad zlom a láska nad nenávisťou. Môžem byť na seba hrdý ja, ale aj všetci ostatní.“
Svet je v rukách tých, čo majú odvahu snívať, dokážu prijať riziko a žiť svoje sny – každý podľa vlastných schopností...
