tieto riadky dávam na papier len preto, lebo si nie som istý, či niekedy budem mať dosť síl povedať Ti to…
a keď aj áno, bojím sa, že Ty to nepochopíš…
často sa zamýšľam nad tým, kde sa stala chyba...
prečo vznikla medzi nami tá obrovská bariéra “ticha”...
viem...snažíš sa ma vychovať pre dospelosť a dať mi to najlepšie „zo seba“...
snažíš sa ma chrániť, pretože vo mne vidíš niečo výnimočné...
a ja...len odignorujem Tvoje slová nerozvážnym mlčaním...
možno ma tá naša hádka donútila viacej premýšľať o sebe...
možno sa naozaj potrebujem odnaučiť chybám...
ale chcel som len jedno...objasniť Ti môj pohľad na vec...
obaja máme svoje citlivé miesta, sme zraniteľní a niekedy nevieme nájsť tú správnu cestu k sebe...
nie som už malý chlapec mami...
rozhovor bez slov, sprevádzaný len prázdnotou a buchnutím dvier...
slzy v očiach, všetko rýchlo prebehnuté, ukončené...
mám Ťa rád mami a nechcem, aby bolo „ príliš neskoro“…
Tvoj syn
