HOVORIACE RUKY

Keď som sa rozhodla napísať tento článok, jeden môj známy ma zaskočil otázkou: “Prečo chceš hovoriť o smutných ľudských osudoch?” Nenazvala by som ich smutnými, považujem to skôr za niečo “výnimočné.”  

Premýšľali ste už nad tým, aké je to nepočuť? Keď sa Vám rozbijú všetky Vaše sny? V posunkovej reči je veľa poézie. Už dávno uvažujem nad tým, že sa ju naučím, posunie ma to niekam ďalej. Bližšie k tým ľuďom. Oni nemajú síce dar reči, ale majú oveľa viac. Častokrát s úžasom obdivujem, ako pozorne vedia sledovať a porozumieť našim perám. Možno tak vnímajú celú našu bytosť, osobnosť, naše srdce.  Oni sa dokážu postaviť životu zoči voči.

Kdesi som čítala, že myšlienka nato, že znesieme aj neunesiteľné, nás dvíha vyššie. Aj keď zo všetkých kopcov sa najhoršie prekonáva náš vlastný prah. Oni sú pre nás tým vzorom, lebo dokážu prijať svoj handicap ako súčasť vlastného života a postupne prekonávajú všetko ťažké a zlé. 

Mimochodom, viete o tom, že Alexander Graham Bell, vynálezca telefónu bol synom nepočujúcej matky? Už počas svojich štúdií sa zaoberal akustikou a podobne ako jeho dedo a otec vyučoval nepočujúce deti. 

Alebo Bedřich Smetana, „velikán českej hudby“, a jeho hluchota. Možno len obdivovať jeho genialitu, s ktorou si poradil s komponovaním napriek svojmu osudu, keď vytváral svoje vrcholné diela. 

Skúsme zaujať podobný životný postoj. Pokúsme sa občas zmeniť pozíciu, z ktorej sledujeme náš vlastný život. Naučme sa vnímať celým svojím srdcom, rozumom, celou svojou osobnosťou. Veď koľkokrát ani my  nerozumieme tomu druhému napriek tomu, že počujeme. Niekedy je totiž oveľa dôležitejšie pozorne vnímať hlavne to, čo nehovoríme nahlas... Možno sa toho veľa dozvieme. 

Prekonať sám seba znamená zvíťaziť nad sebou. Posunúť sa ďalej. Oni sa nevzdali života pre svoj handicap. Žiadny dôvod na rezignáciu. A to musí byť pre nás všetkých tá najväčšia výzva...