Oči oslepené slzami...

Plačeme zo zúrivosti, z bezmocnosti, zo strachu, z hnevu, z nedostatku citu, z pocitu vlastnej slabosti, ale i z radosti, ľútosti, pýchy, či z návalu obrovského šťastia. Slzička po tvári padajúca, po líci stekajúca, predstavuje pre mňa hodnotu niečoho veľmi uprimného. Slzy zvyčajne hovoria o nás pravdu. Je to o tom, že dokážeme cítiť. Tá vyplavená kvapôčka citu, zakorenená hlboko v nás, častokrát dokáže zvlhčiť srdcia tých ostatných. Všetci máme slzy, ale nahlas plače len málokto. Prečo vlastne? Prečo je to tak? V našom živote zažívame veľa chvíľ, keď vidíme človeka plakať. A práve tieto momenty sa nám vryjú do pamäti. Slzy, stekajúce dolu tvárou, v nás takéto spomienky umocňujú.Ľudia, ktorých oči nikdy nezvlhčila slza, majú vraj špinavý pohľad. Ja si skôr myslím, že sa skrývajú za akúsi masku, utekajú pred niekým, niečím, možno len pred sebou samým. Priznajme si, aj nás sa to týka…Snažíme sa udržať si slzy na krajíčku, hanbíme sa za ich prelievanie, nahovárame si, že sme silní. Naše oči síce máme suché, namiesto toho však zostalo veľa nevypovedaného, veľa otáznikov, a pritom by stačilo tak málo. Možno len dokázať povedať „Mám Ťa rád“ alebo „Mrzí ma to…“, pretože nikto a nič nezotrie naše slzy lepšie, ako ruka alebo úprimné slovo toho, kto ich spôsobil.   Nechajme naše oči radšej oslepené slzami, i keď to spozorujú tí druhí okolo nás...v tom momente nás totiž ľudia začnú vnímať inak – uprimnejšie, a hlavne svojím srdcom... J