Čo tak čudne hladíš? Mám rozkvapkané oči. O chvíľu mi lekárka vyšetrí očné pozadie. Bohvie, ako budem takto šoférovať auto. To asi ťažko, skonštatoval som ja na to ja. Zavolám asi synovi, nech ma odvezie. S tým sme sa aj rozišli.
Stretol som ho o niekoľko dní v meste. Hľadal si auto. Vôbec si nepamätám, kde som mohol zaparkovať auto. Bol som na očnom vyšetrení a lekárka mi povedala, aby som v žiadnom prípade aspoň dve hodiny nešoféroval. Tak som sa hundrúc pobral pešo domov. Na chvíľu som sa zastavil v bare a domov som prišiel až na nočné televízne noviny. Keď máš dom prázdny, niet sa kam ponáhľať, dodal akože na vysvetlenie. Nie je pred poliklinikou? Nie, tam som už pozeral. Nie je pred Búdou (tak volajú štamgasti jednu príjemnú krčmu). Ani tam nie je. Nepožičal si auto niekomu. Hm, krčmárke U dvoch papúč. Teraz som si spomenul. Ale pre istotu jej zavolám. O chvíľu sa mu za okuliarmi rozžiarili od radosti oči, že sa jeho miláčik predsa našiel.
