7:5

Cez týždeň ma napadlo ísť do záhradníctva pozrieť, či nemajú ešte nejaké marhule? Marhule nemali, ale ma zlákali stromčeky hrušiek. Kúpil som ich päť. To som nemal. Doma z toho bola hotová sodoma a gomora. Žena mi povedala, že na jej pozemku, ich veru sadiť nebudem. To ma poriadne nahnevalo:“ Keď nebudem sadiť, môžeš si tam chodiť sama.“ Na druhý deň rozmýšľala, že by zašla do predajne vymeniť aspoň dva stromčeky za jablone, predsa sa jej päť hrušiek zdalo priveľa. Zišlo aj z toho. Chlapec mi vraví:“Ja, Ti tie hrušky zbierať chodiť nebudem.“Nakoniec sa obidvaja ukludnili. Od ženy som dostal iba jedno obmedzenie::“Ďalej, ako zarovno so starou jabloňou hrušky nesaď. To som pomerne jednoducho splnil, aj keď sa mi samému, podstatne ťažšie sadilo, ako keď mi s tým pomáhala ona. Na hraničnú čiaru som dal nejaký ázijský druh hrušky, ten bol aj najdrahší. Hrušky som ta dal preto, lebo táto lúka ja dosť podmáčaná a hrušky majú radi dostatok vlahy. Takže uvidíme, či som to odhadol správne.Cestou späť, tlačiac káru som premýšľal, ako budem s bedničkami na oberaných hrušiek chodiť ich predávať na trh. Zaujímavá predstava, len bohvie, či sa jej dožijem. Žena s chlapcom si hneď predstavili dospelé stromy, ale to potrvá ešte veľa rokov kým sa tak stane.Opäť som na lúke. Pokračujem v čistení. Teraz sa oheň rozhorel poriadne. Prikrmoval som ho lístim a zotletými konárikmi. Občas to poriadne zadymilo. To sa mi nepáčilo, lebo vietor hnal dym na záhradkársku osadu, ale trvalo to iba chvíľu. Dym bol nádherne modrý. Bol som spokojný, podarilo sa mi zase urobiť pekný kus roboty.