Bude žiť??
Večer, ako zvyčajne sme na šatni v robote pili kávu. Kolega nám, len tak vraví:"Mne, asi niečo prasklo v hlave. Čo s tým nejdeš k závodnému lekárovi, vyhrklo z nás? Veď vieš, že má službu aj v noci. Čo ak je to niečo vážne? Ja na Tvojom mieste by som to nepodceňoval. To bude asi z tej silnej nádchy, čo mám, ukončil diskusiu kolega. Počas práce sme zabudli na kolegov problém. Boli sme radi, že ako - tak zvládame urobiť planované tavby. Postihnutý kolega zabezpečoval rozbor taveného kovu. Výsledky rozboru nám hlásil telefónom. Poslednú tavbu nám nie a nie zahlásiť. Išli sme sa za ním pozrieť do velína, čo je s ním. Sedel za počítačom ako zvyčajne, prsty na klávesoch. Podišli sme bližšie, že mu to vytmavíme - my čakáme na výsledky a on sa hrá... Pohľad do jeho tváre nás však presvedčil o inom. Zavreté oči, tvár ako bez života, iba prsty automaticky stláčali tlačidlá na klávesnici. Zle je - blyslo nám hlavou. Kolega na nás nereagoval. Volajte rýchlo dispečéra, ten má auto, skríkol, ktorýsi z nás. Ten s tým však nechcel mať nič spoločné. Tak sme sami pozháňali sanitku a dopravili kolegu k lekárovi.






