V tento Obyčajný letný večer sedelo na lavičke dievča. Bolo to Obyčajné dievča. Čakalo, kým jej nepríde autobus. Obyčajné dievča bolo smutné.
Sklamané zo všetkých pekných myšlienok, ktoré sa nesplnili. Unavené z nádherných predstáv, ktoré navždy zostanú len snom. Obyčajné dievča chcelo nájsť vieru v niečo výnimočné. Získať pocit istoty aspoň na malú chvíľočku. Niečo jej v živote chýbalo. Dalo by sa to nazvať iskričkou v očiach. Takou, ktorá v nich svieti hneď ,keď sa do nich zadívate. V jej úsmeve nebolo vidieť opravdivé šťastie. Bolo len Obyčajným dievčaťom.
Ticho sedelo na lavičke a skúmavým pohľadom sledovalo autá, ktoré prichádzali a odchádzali. Prišiel autobus. Obyčajné dievča si sadlo pri okno a pozeralo sa von na autobusovú zastávku zaliatu zlatistou žiarou. Všetko bolo úplne obyčajné. Obyčajné dievča sa zapozeralo na chlapca, ktorý stál vonku a nevedel od nej odtrhnúť oči. Bola to asi minúta, čo autobus bol na zastávke. Keď sa zatvárali dvere, chlapec sa začal usmievať na Obyčajné dievča. Usmieval sa tak úprimne šťastný, až sa začalo usmievať aj Obyčajné dievča. Autobus odchádzal. Vtedy chlapec zdvihol ruku a začal jej kívať na rozlúčku. Ale sekundu na to autobus odišiel.
Bola z toho úplne zmätená. Po minúte sa začala usmievať. Len tak zrazu sa usmievala. Vedela, že toho chlapca už asi v živote nestretne, ale na tom nezáležalo. Cítila sa dokonale šťastná. Po prvý krát. Usmievala sa za takú Obyčajnú vec. V jej očiach by ste odvtedy našli tie iskričky v očiach.
Obyčajné dievča prestalo rozmýšľať nad nešťastnou minulosťou, lebo pochopilo, že len prítomnosť nás môže urobiť šťastnými. Len prítomnosť. Prestalo smútiť a začalo naplno žiť svoj život, lebo zistilo, že je JEDINEČNÉ DIEVČA.
