Moje kroky vedú už len k ďalšiemu zase,
nedokážem vidieť niečo v plnej kráse.
Smútok ma zahalil ako plášť
a pred sebou mám opäť len dážď.
Načo sa snažiť o niečo nové?
Však aj tak som stále tu dole,
z kadiaľ ma nik nedostane,
pokiaľ ten dážď neprestane.
Vo svete je teraz tak málo lásky,
príliš mnoho ľudí má na tvári vrásky.
Chcela by som nahodiť úsmev tak ľahko ako predtým
a s hrdosťou ukázať úplne všetkým,
že zvládnem všetko, čo sa okolo mňa deje,
že všetko k dobrému speje.
Ach, keby všetko išlo tak ľahko
ako vo filmoch, skončí to vždy sladko.
Ale realita? Tá nám predstavuje hru,
v ktorej nikto nepovie nič na rovinu, nepochopiteľnú, zlú
stránku každého z nás,
lebo sa bojíme ukázať čistotu krás,
ktoré ukrývame vo svojej bútľavej vŕbe
a hovoríme slová také hrubé,
aby sme nenaznačili pravdu,
lebo veríme v nepriaťelstvo a zradu.
Neexistujú kroky dopredu lež dozadu
a pri každom ideme niekomu po radu.
Z našich sŕdc sa stal len kameň,
potrebovali by sme svieži prameň,
ktorý by nasýtil naše srdcia, dušu i telo,
pretože vnútri v nás to všetko vrelo.
Stále nás nútia robiť veci
proti našej vôli, ale sú to len keci.
Kašlime na druhých, treba si užívať,
nesmieme dovoliť, aby sa nás snažili zneužívať. Lebo...
Život je boj,
preto spomaľ, stoj.
Život je výhra,
kedy sa naša tvár ku hviezdam dvíha.
Život je drina,
kde každého je niečia vina.
Život je miesto,
v ktorom má každý svoj priestor.
Život je pohľad,
kde nikto na nikoho neberie ohľad.
Život je strach,
ktorí nás zničí ani vrah.
Život je šťastie,
ktoré do našej duše vrastie.
Život je smrť,
ktorá nám prepichne hruď.
Život je láska,
tá nedobytná kráska.
Život je smiech,
ale aj hriech.
Život je deň,
síce dlhý, ale žijeme celým srdcom preň.
