Zmiešané pocity teraz mám,
otázniky navôkol rozdávam.
Cítim, že môj život dostáva zmysel
a nie preplnený rad veľkých čísel.
Verím, že trpkosť z hlasu odchádza,
smútku energia dochádza.
Mám byť šťastná, veď to viem.
Svoje tajomstvo vám nepoviem.
No...no dobre, celý príbeh vám vyrozprávam,
svoj život na vám tácke dávam:
Najprv som bola malé dieťa, plachá laň.
vždy som cítila matkinu jemnú dlaň.
Čas však letel sťa voda.
Teraz pomocnú ruku kto dá?
Spletené roky mi ho teda ušili.
Jeden osud pre mňa stvorili.
Spojili medzi seba hlavy,
dali do vienka prídel pravý.
Ale minulosť a spomienky starých rokov
zovreli ma do tvrdých okov.
Všetko som robiť dobre chcela,
ale mám múdreho nepritaľa.
Zrazu moje srdce láskou zahorí
silnejšie ako vlny na mori.
Už verím osudu, verím snom
odetých v bielom, prekrásnom.
Predtým som bola voľná ako v letku šíp,
teraz radšej hľadám krásu vonných líp.
Keď niečo hovoril,
vždy som bola plná síl.
Keď tak hore na schodoch stál,
vyzeral ani mladý kráľ.
Ako raz mocne vykročil,
vo mne zvláštny pocit žil.
Neukrývam sa už v sieti.
Moje srdce ihneď svieti.
Už je zrazu pekný svet.
Podobný je svieži let.
Letím medzi rady statných veží,
tam niekde môj osud leží.
Tam, kde v horách je ľad.
Tam, kde silno veje chlad.
Tam, kde počuť jeho reč,
tam je domov, nejdem preč!
Vidieť slnko i mesačný spln,
počuť hudbu divých vĺn.
Cítiť všetky jemné vône.
Sedieť blízko, sedieť v lone.
Uzriem krásny bledý svit,
ktorý čneje poza štít.
Všetci sú mi teraz vzdialení.
Len on a ja, láska pramení.
Písmo:
A-
|
A+
