Bol to mladik a mal kľúč.
Svietil ani striebrobiely lúč.
Ruka sa ho bála celá
a tvár sa mu triasla, chvela.
Videl osudy mnohých miest,
hľadal cesty svojich ciest.
Keď počul zvuk jej krokov,
spomenul si na šťastie rokov.
Ona bola čistá jar,
mala krásnu mladú tvár.
V nej elfská úrpimnosť ožila.
Videl, že veľa toho zažila.
Chce byť blízko, chce ísť za ňou,
chce ju nájsť, tak ide stráňou.
Bola ako mačka divoká,
okolo nej sa svetlo mihotá.
Mladík zabúda na svoju cestu.
Ísť s kľučom k tomu miestu.
Uteká za ňou k veľkej bráne,
veľký víchor tadiaľ vanie.
Elfskú devu víchor skryje,
svoju krásu nikdy neodkryje.
Blízko zástup vlkov vyje,
on len pre ňu žil, žije.
Už neuvidí lesk jej dlhých vlasov.
Zostáva mu v ušiach znieť nárek jej hlasov.
Elfkin život tak náhle zhasol,
už ho neobohatí jej čarokrásou.
Mladík tomu nechce veriť.
Veď s ňou sa plánoval hneď ženiť!
Jeho srdce plače ako divé,
zaživa mu rýchlo hnije.
Spieva pieseň tichú, prudkú.
Stromy majú hlavu v smútku.
Bál sa svojho rozdelenia
a odišiel bez rozlúčenia.
Drží v ruke kľúč- tá hviezda!
Už sa toho nikdy nevzdá.
Tá hviezda! To bol jas jej pekných očí,
aké človek len raz zočí.
Pozerá sa dlho do neba.
Zrazu vidí ju, je bez seba.
Na Mesiaci svieti milá.
Ona- tajomná elfská víla.
Počuje jej svieži hlas.
Beží, nastal čas.
Nikdy neucíti svetlo plameňa,
aj srdce je už takmer z kameňa.
Dávno mladík zabudol na mladosť.
Ako starec nepozná žiadnu hravosť.
Veľké veci sa nediali.
Ide, ale žije v žiali.
