Žiada tak mnoho?
Zopár bozkov, slov, objatí.
Je to mnoho?
Len nech tancujú ten valčík, vysnený.
Od rána do večera
a
Od večera do rána.
Nech sa jej splní tá najskrytejšia túžba,
nech sa jej telo trasie od šťastia.
Leto jej života,
červeň v tvári,
žiara očí,
prudký dych.
On ju chytí za ruku.
Srdce je v jeho rukách.
Nepovie mu, bál by sa.
Ani len nevie.
Ani len netuší.
A pery zostávajú skryté,
len jedny pery.
Tie pery uisťujú, dôverujú, podporujú, ľúbia
a nezaujímajú sa o odmenu.
Lebo najkrajší dar už majú,
o svojej piesni srdca snívajú.
Navždy.
Ani len nevie.
Ani len netuší.
A pery povedia minimum,
tajomstvá skrývaju hlboko.
Prvé pery by chceli vedieť viacej, aspoň sa uistiť
o tých druhých.
Tie druhé pery...necítia istotu aj keď ju veľmi,
ach, tak veľmi hľadajú.
Vždy.
Desiatky papierov na zemi,
stále ich pribúda.
A stále nenachádzaju slová.
Ruky píšu, rozum sa snaží,
ale srdce zlyháva.
Tisícky krokov,
nezáleží na tom,
on musí,
musí ísť ďalej.
Nenapísal žiadne slová,
neposlal žiadne kvety,
nedaroval žiadny diamant,
ale klenot jej odovzdal -
Prišiel a pobozkal ju.
Pieseň srdca bola počutá.
Istota bola nájdená.
A
...nič viac netreba...
