Ruky,
na páse,
na pleciach,
nič netušiace tóny začínajú.
„Ako ma môžeš takto držať,
nič nevidieť a mlčať?
Vieš, že ruky sa mi chvejú
a v srdci mi tvoje slová znejú?"
žena vraví a predsa mlčí,
myšlienky nie sú dosť jasné,
aby ich on vôbec začul.
„Neviem, prečo toto všetko robím,
sám sa do tmavých uličiek vodím.
Mám ju, ale nemám teba
a ako vody na súši je mi ťa treba."
šepkajú mu anjeli v hlave,
nič na tvári nie je vidieť.
Tanec,
začal sa,
rovnako aj skončil,
opúšťa ho ladným krokom.
„Nemôžem tu viac zostať!
Si ako droga, nebudem môcť prestať.
Chcem sa otočiť, chcem ťa vidieť,
aj za riziko, že na teba budem neprestajne myslieť."
vraví si, keď od neho odchádza.
Otočí sa a uvidí ho tam stáť,
samého uprostred parketu.
„Ty odchádzaš, keď ja začínam túžiť?
Keď chcem aj nemožné skúsiť?
Poďme tancovať, podaj mi ruky.
Nechcem už ďalšie muky."
díva sa, ako sa za ním obzrela,
neotvorí ústa, len zvuk huslí počuť,
celý svet zastal.
Srdce,
búši rýchlejšie,
teraz sa ozvalo
a už nebude mlčať.
„Prosím, prídi ku mne, nestoj tam.
Ja som sama, ty nie si sám.
Nemôžem ťa mať, mala by som už ísť,
zo svojho kúzelného sveta vyjsť."
nevie sa ale otočiť
a len tak odísť a nevidieť ho,
aspoň slovko chce od neho počuť.
„Prečo je tvoj pohľad taký tichý
a každý pocit pevne skrytý?
Ak mi neukážeš, že mám šancu,
naveky budem stáť tu."
bojí sa jej, sklamania, neúspechu.
Má to vôbec skúsiť? Nevie.
Počuje,
jej nádych,
svoj výdych,
jej pohyb pier do úsmevu,
svoje kroky smerujúce k nej.
Už ju nepustí.
