Tmavé oči jej svietia v tme.
Pozerá sa a vie, že tam všetci sme.
Sedí schúlená na konci sveta,
nikomu svoje srdce nedá.
Namiesto tepla, v srdci je ľad,
opakom krásy je prekliaty chlad,
ktorým ničí všetko živé,
zo stáleho je premenlivé,
lebo celý jej život je omyl,
nenávisť a odpor ju zlomil.
To, čo sa zmenilo, nezanikne.
To, čo sa zničilo, nezabudne.
Slová sú ako nože,
do vetra chce kričať : „Bože!'',
lebo temno zmení len pravda
a tú dievča hľadá.
Vystúp z davu, choď bližšie.
Nekrič, neplač, buď len tichšie.
Otoč jej tvár k svojej,
nauč ju oddanosti novej.
Kameň neobmäkčí daľší kameň,
ale diamant jasný ako horský prameň.
Vyzerá krutá ako bohyňa vojny,
ale sú to len bludné dojmy.
Zabudnutú krajinu nikomu do rúk nedá,
preto prinúť ju pozerať do teba.
V jej očiach nájdeš to, čo si dlho hľadal
a zabudneš,ako si zo smútku padal.
Zapozeraj sa hlboko do nich
a čo uvidíš, ti vyrazí dych.
Nečakal si, ale znova vidíš.
Nepoznal si, ale láskou horíš.
