Na stole mám položenú kyticu ruží
a kontrastne vonku neskutočne prší.
Začína búrka, nielen tam vonku, ale aj vo mne.
Nikdy som si nemyslela, že sa mi toto stane, ani vo sne.
Alebo skôr v nočnej more,
kde sa utápam a idem opäť dole.
Potom znova smejem sa a mám úsmev na tvári,
ale len chvíľočku sa mi to darí,
lebo nemôžem mať zakázané ovocie.
Cítim sa akoby prešlo storočie
odvtedy, čo som ťa prvý raz zbadala,
i keď som teba vôbec nehľadala
a prišiel si do môjho srdca veľkou silou.
Avšak o rok ma ovinul chlad strašnou zimou.
Myslela som si, že ten čas, čo si preč, nie je dlhá doba,
ale mýlila som sa. Nie je vo mne však zloba.
Dala by som všetko za to, aby si ma ľúbil,
ale ty ma nepoznáš, nič si mi nesľúbil.
Asi chcem veľa,
keď dúfam v teba,
lebo ty máš moje srdce i keď o tom nevieš.
Tak kašli na to, len to nerieš.
Ľúbiš inú, ja to chápem,
len neviem, či ešte vládzem.
Tak ako moje ruže vyschnú,
tak sa k sebe milenci tisnú,
tak ja raz možno budem šťastná,
tak sa všetko zmení z čista, jasna.
