Keď som bola malá a ešte sme bývali v paneláku, každý večer pri zaspávaní som počula buď krik manželov z tretieho a štvrtého poschodia, alebo hádku na druhom poschodí. Už vtedy mi to bolo veľmi proti srsti, možno preto, že moji rodičia sa nikdy príliš nehádali a mali (aj majú) veľmi dobrý vzťah. Práve preto je podľa mňa manželstvo niečo, čo si máme veľmi vážiť a tá druhá polovička má byť nielen na papieri ale aj v srdci.
Nechápem, ten nesúlad medzi dvoma ľuďmi, čo si možno pred rokom vraveli svoje: Áno! a teraz na seba kričia, klamú si a nevera sa stáva veľmi častým javom v dnešnej spoločnosti. Veď práve rodina ako celok má byť tým hlavným bodom tej spoločnosti. Rodina nám pomáha, posúva nás dopredu a nie polovičatý vzťah, kde dieťa má pri sebe len jedného z rodičov.
Každý deň mi preletí hlavou myšlienka: Skončím aj ja takto? S dieťaťom v náručí, sama a bez tej psychickej podpory polovičky? Hneď na to si aj vravím: Nie! Ak sa do niečoho už pustíš, tak s myšlienkou, že to bude to pravé. Manželstvo pokladám za najvyšší bod lásky dvoch ľudí, kedy tí dvaja sa maximálne poznajú. Myslím si, že by sa ľudia nemali nikam ponáhľať, avšak ani nečakať len tak, keď bude kariéra tak potom, keď bude stabilita, keď bude dom...a nakoniec nebude nič.
A čo vzťah na divoko? Tak toto sa mi bridí. Byť s niekým len tak, však keď sa už nebudeme mať radi, tak nebudú žiadne papierovačky a rozídeme sa. Je to však také ľahké, ako sa to aj číta? Keď sa dvaja ľudia chcú do niečoho pustiť, malo byť to mať isté hranice odtiaľ- potiaľ. Dospelí ľudia by si mali uvedomovať, že za svoje skutky si musia niesť aj následky. Veľa takých žien stretávate. Slobodné matky s deťmi. Neodsudzujem ich, majú to určite veľmi ťažké, ale ani ich neľutujem, lebo nesú následky svojho správania.
Tak nakoniec len toľko: Manželstvo- Nemanželstvo, každý je zodpovedný sám za seba, každý si musí uvedomiť, čo získa a čo stratí, keď sa pustí do jedného alebo do druhého ´nebezpečenstva´. Ale tak, ako vravela moja stará mama: Každý musí ziesť koláč, ktorý si sám napiekol.
